Píše Martin Bútora, Dennik N, 28.1.2022
https://dennikn.sk/2695150/komu-v-skutocnosti-hrozi-okupacia/

Komu v skutočnosti hrozí okupácia?

Korene Mečiarovej gnómy o tom, že „ak nás nebudú chcieť na Západe, obrátime sa na Východ“, siahajú hlboko pred obdobie komunizmu.

Aj keď si to sotva vieme predstaviť – vojna? takmer za rohom? dnes? v čase, keď nás zmáha pandémia, keď nám hrozí klimatická kríza?– predsa nám to médiá čoraz výraznejšie pripomínajú. „Čekání na válku“, avizuje v kľúčovom článku najnovšieho čísla český Respekt, „Spád udalostí smeruje k vojne na Ukrajine“, píše britský Economist. „Putin znovu vzkriesil NATO“, konštatuje Politico. Americké ministerstvo zahraničia nariadilo rodinným príslušníkom zamestnancov ambasády USA v Kyjeve, aby „v dôsledku pokračujúcej hrozby vojenského zásahu Ruska“ opustili Ukrajinu.

Pravda, o hrozbe vojenského zásahu sa hovorilo aj u nás, aj keď v šokujúcej súvislosti. Tunajší obdivovateľ diktátorského prezidenta Putina poslanec Blaha totiž varoval: „Už o pár dní sa začne americká okupácia! Ženú nás do vojny s Ruskom, chystajú sem naťahať tisíce amerických vojakov, vystavujú vás napospas americkej svojvôli, idú sem navoziť jadrové zbrane. Obranná dohoda s USA je koniec slovenskej štátnosti.“

Niektorí ďalší predstavitelia opozície požadovali, aby sa Slovensko vrátilo k politike „štyroch azimutov“ hlásanej Robertom Ficom v rokoch 2006 – 2010. Tá mala odkloniť krajinu od údajnej „jednostrannej orientácie“ predchádzajúceho kabinetu Mikuláša Dzurindu na USA a posilniť orientáciu na Rusko. Akoby sme zabudli, deklaroval Fico v roku 2009, že svet má štyri svetové strany: „Rusko dosiahlo obrovský pokrok a je znovu na svetovej aréne. Zo strany malého a ešte k tomu slovanského Slovenska by bolo kolosálnou chybou pokračovať v politike jednostrannej orientácie na Západ. V budúcnosti preto vyvinieme všetko úsilie na to, aby sme rozvíjali dobré vzťahy s Ruskom.“

Pripomeňme, že v Prahe politiku štyroch azimutov s odvolaním na francúzskeho prezidenta de Gaulla hlásal prezident Miloš Zeman, pričom zabudol dodať, že koncepcia „všetkých azimutov“ bola súčasťou de Gaullovej vízie francúzskej nezávislosti a slávy, pre ktorú v roku 1966 Francúzko vystúpilo z NATO. Po páde de Gaulla v roku 1969 sa však postupne s Alianciou zbližovalo a v roku 2009 sa vrátilo pod spoločné velenie NATO. Sám Zeman túto politiku praktizoval rozvíjaním vzťahov s Ruskom a Čínou.

Ako je však možné, že aj tvárou v tvár neprehliadnuteľnej ruskej hrozbe voči Ukrajine i neakceptovateľným revizionistickým ruským požiadavkám voči NATO Blaha blúzni o slovenskej vojne proti Rusku a o americkej okupácii?

Čiastočné vysvetlenie ponúka pohľad do histórie: príklon k Rusku a mýty o ňom sprevádzajú slovenský politický život od čias národného obrodenia. Slovanskú vzájomnosť hlásal Ján Kollár, ktorý veril, že slovanské národy z rakúsko-uhorského „žalára národov“ oslobodí cárske Rusko. Svetozár Hurban Vajanský videl Rusko ako štít proti západnému modernizmu i ako nádej pre Slovákov v zápase o slobodu – bol by sa „radšej rozpustil v ruskom mori ako v českej kaluži“. No ešte pred ním politické vyhliadky Slovákov načrtol Ľudovít Štúr vo svojom diele Slovanstvo a svet budúcnosti, kde oproti zahnívajúcemu skazenému Západu postavil národ Slovanov, ktorému sa nik nevyrovná „čistotou mravov“, ktorý si zachoval vieru, lásku k človeku i zmysel pre spravodlivosť. Štúr odmietol Gercenovu kritiku ruského samoderžavia a pravoslávia a, naopak, podrobne rozviedol slabé stránky západoeurópskych krajín, kde všetko končí „rozkladom ľudstva a deštrukciou ľudskosti“. A ponúkol východisko: „Keď horúce srdce plné lásky k človeku márne hľadá pomoc na Západe, kam má obrátiť svoj zrak? Tam, na ďalekom Východe, tam je národ budúcnosti!“

Ak sa teda často cituje Mečiarova gnóma o tom, že „ak nás nebudú chcieť na Západe, obrátime sa na Východ“, jej korene siahajú hlboko pred obdobie komunizmu. Samotnému Mečiarovi sekundoval v máji 1998 pri návšteve v Moskve ruský prezident Jeľcin, keď mu doslova povedal, že ruská strana „chce, veľmi, veľmi chce, aby ste vyhrali voľby“. A keby sa tak bolo stalo, Slovensko by sa bolo umiestnilo niekde medzi Bielorusko, Moldavsko a vtedajšiu Ukrajinu a veľmi ťažko by si hľadalo cestu do Európskej únie a do NATO.

Pri úvahách o historických zdrojoch slovenského opakovaného príklonu k Rusku však stojí za to pripomenúť ten úsek našich dejín, ktorý sa viaže na vznik a existenciu Československa. Vtedy sa ukázalo, že pre slovenské národné ambície už orientácia na slovanské Rusko nebola potrebná. Navyše Rusko sa premenilo na „boľševický štát“ a nijaká významnejšia demokraticky orientovaná politická strana (sociálni demokrati, agrárnici, ľudáci a ďalší) sa naň neorientovala. V budovaní nášho štátu tak Rusko nebolo veľmi v centre pozornosti, nedominovalo v politickom a mediálnom diskurze. Prítomné bolo do určitej miery v kultúre, prekladala sa už tradične ruská klasická literatúra (Tolstoj, Dostojevskij, Puškin, Čechov, Turgenev), ale aj Gorkij, vychádzali preklady Bloka, Jesenina, Merežkovského, Briusova a aj Šmeľova či Andrejeva. To však neviedlo k propagácii sovietskeho Ruska, tú praktizovali jedine komunisti.

M. R. Štefánik bol zástancom slobody a kritikom boľševizmu, ktorý ju gniavil. Náš prvý prezident T. G. Masaryk Rusko poznal, veľa o ňom písal a dal jasne najavo, že ani predchádzajúce cárske zriadenie, ani sovietsky režim nie sú príkladom pre Československo. Hlinkovci bytostne nenávideli stalinský systém, v prvom rade pre jeho ateizmus. Ďalší „autonomisti“ usilujúci sa o rovnoprávnejšie postavenie Slovenska sa dlhodobo obracali primárne na amerických Slovákov žijúcich v demokracii, a nie na Rusko.

Pre demokratov rôzneho razenia bolo neprijateľné zrušenie súkromného vlastníctva a zlikvidovanie demokratickej súťaže. Navyše v Československu žilo nemálo emigrantských ruských rodín, ktoré ušli pred sovietskou vládou; v ich očiach bola naša demokracia lepšou alternatívou. Rusko nebolo zaujímavou alternatívou ani pre menšinové strany.

Summa summarum sovietske Rusko začalo širšiu politickú, bezpečnostnú, mediálnu či kultúrnu verejnosť väčšmi zaujímať až po nástupe Hitlera a po stupňovaní požiadaviek a agresivity nacistického Nemecka voči Československu. No úplná východná orientácia sa presadila až po porážke Hitlera a víťazstve Stalina. Expozé ministra zahraničia Jana Masaryka v Národnom zhromaždení v marci 1946, ktoré spoluprácu so ZSSR potvrdilo, si vyslúžilo uznanie nielen od komunistických poslancov, ale aj od českých lidovcov či slovenských demokratov. Komunisti v rozprave zdôraznili, že „slovanstvo sa stalo v Európe solídnym mocenským činiteľom, nie je to už len básnický sen, ale vojenskopolitický faktor reprezentovaný víťaznou Červenou armádou“. Na základe toho „môžeme republiku obnovovať ako slovanský národný štát“: vysťahovávanie Nemcov a výmena maďarského obyvateľstva z južného Slovenska za slovanské obyvateľstvo z Maďarska „sú predovšetkým priamym dôsledkom víťazstva slovanskej idey.“

Príchylnosť k „veľkému bratovi“ sa postupne pretransformovala na sovietsku dominanciu. Poslanec KSČ Václav David načrtol, ako sa pri dosahovaní tohto cieľa bude pokračovať: „Spojenectví se Sovětským svazem je pro nás otázkou národního života. Chraňme toto přátelství, pranýřujme útoky jako nejbídnější vlastizradu. Kdo sahá na přátelství k Sovětskému svazu, sahá na život republiky, na život každého z nás.“ Jeho predpoveď sa naplnila: po februári 1948 ôsmi zo štrnástich diskutujúcich poslancov skončili vo väzení alebo v emigrácii.

Pokus vyviazať sa zo sovietskeho diktátu zmarila okupácia v auguste 1968. A tak jediné obdobie, keď československé komunistické vedenie odmietalo preberať sovietske vzory, bol koniec 80. rokov, keď sa bránilo perestrojke Michaila Gorbačova.

Po vzniku samostatného Slovenska sa „ruský faktor“ stal trvalou súčasťou politického zápasu i verejnej debaty. Už v auguste 1993, v deň návštevy prezidenta Jeľcina v Bratislave, podrobil kritike pripravovanú slovensko-ruskú zmluvu zahraničnopolitický analytik Svetoslav Bombík, jeden zo študentských lídrov novembra ‘89. V článku pod názvom O čo ide Rusku? jasnozrivo upozornil, že „strategickým cieľom Ruska je rozklad prozápadne orientovanej visegrádskej skupiny a znemožnenie jej členstva v NATO“. Na to chce Rusko „ako najslabší článok V4“ použiť Slovensko, pretože ho vníma ako „najviac náchylné“ prejsť do sféry svojho vplyvu. Nezanedbateľnú úlohu hrali aj trvalé predstavy o Slovensku ako „moste“ medzi Západom a Východom.

Obavy z toho, že Slovensko za čias vlády Vladimíra Mečiara spadne do ruskej sféry, sformulovala v roku 1995 politologička Soňa Szomolányi: „Faktom je, že ani jedna z krajín V4 nemá taký silný ‚východný vektor‘ svojej orientácie ako Slovensko. Takže okrem kumulácie iných komparatívnych nevýhod – absencia tradície demokratickej štátnosti, sovietsky štýl modernizácie, ‚rodinný model‘ normalizačného prežitia, absencia predtranzičných reforiem – sa pripája ďalšia. Slovensko je krajinou s prvkami výraznej hodnotovej rozštiepenosti v geopolitickom smerovaní.“

Mečiarovo autoritárske správanie na domácej scéne napokon viedlo k „prepadu“ na kľúčovej medzinárodnej scéne: na samite NATO v júli 1997 Slovensko nedostalo pozvánku a nebolo prizvané do prvej skupiny kandidátov na členstvo v EÚ. Vládna garnitúra tento neúspech zľahčovala, kamuflovala, mystifikovala výrokmi o „pohŕdaní Slovenskom“ či o „sprisahaní“ proti nemu, o podceňovaní pripravenosti našej armády.

Masovou občianskou mobilizáciou, zjednotením demokratických síl a obratom vo voľbách sa však na jeseň 1998 odštartoval „návrat strateného syna“ – maximálne nasadenie v integračnom dobiehaní a úspešný vstup do EÚ a NATO.

V našich moderných dejinách máme teda dve obdobia – vládu T. G. Masaryka a Mikuláša Dzurindu – keď sme nielenže neboli mentálne ani prakticky pripútaní k príslovečnému „ruskému dubisku“, ale keď sme si na rozdiel od rusofilov uvedomovali, ako to napísal Peter Zajac, že „za všetkými slovanskými a slovenskými ruskými mýtmi a utópiami je vždy ukrytá všadeprítomná ruská idea rozširovania priestoru vlastnej moci“. Inými slovami, mimoriadne silný vplyv na to, koho na Slovensku považujeme za svojich zahraničných partnerov, spojencov a priateľov a koho vnímame naopak ako hrozbu pre našu bezpečnosť, majú politické elity. Ich ochota a schopnosť vstupovať popri domácom aj do zahraničnopolitického zápasu, pôsobiť na širšiu verejnosť. Pochopenie a aktívne vyrovnávanie sa s tým, čo český komentátor Bohumil Doležal na adresu pražskej „kremeľskej loby“ svojho času povedal: „Buď si vyberieme Západ, alebo si Rusko vyberie nás“.

Iste, nemožno podceniť ani ďalšie faktory vrátane pôsobenia sociálnych sietí. Známy vedec Vladimír Šucha nedávno načrtol dramatické zmeny vo vývoji digitálnej transformácie, ktoré môžu znamenať „otvorené ohrozenie liberálnej demokracie“. Ľudia sa nerozhodujú racionálne, pripomína, z veľkej časti sa rozhodujú na základe emócií, a keďže „algoritmy sociálnych sietí tieto emócie ovplyvňujú, nerozhodujú sa slobodne“.

Pri všetkej kritike tejto vlády jej nemôžeme uprieť jedno: v zahraničnej politike pôsobí garnitúra, ktorá má jasno v odpovedi na „gauguinovské“ otázky o tom, odkiaľ prichádzame, kto sme a kam smerujeme. Ktorá vie, že „niektoré požiadavky Ruskej federácie v súvislosti so situáciou na Ukrajine nemôže Slovensko akceptovať; prepisovali by celú bezpečnostnú architektúru a svet, do ktorého SR a ostatné štáty vstúpili po roku 1989“. Ktorá vidí, že situácia je najvážnejšia za posledných 30 rokov nie pre chiméry o americkej okupácii, ale pre obrovský kontingent ruských ozbrojených síl a ťažkej techniky na ukrajinských hraniciach. Ktorá si uvedomuje, že osud Ukrajiny je bytostne dôležitý aj pre Slovensko. Ktorá v prípade najhoršieho scenára ponúkne Ukrajine humanitárnu pomoc.

A spolu s ktorou aj my ostatní dúfame, že vojna napokon nebude.