Po knihe Odklínanie (Kalligram, 2004), po autorskej a editorskej účasti na rozsiahlom diele Kde sme? Mentálne mapy Slovenska (Kalligram, 2010), ako aj každoročnej práci na Súhrnných správach o stave spoločnosti (Inštitút pre verejné otázky, 1995 – 2010) prichádza Martin Bútora so svojou vlastnou správou o stave pomerov: „Slovensko zdolalo kus náročnej cesty – nečudo, že nás zmáha únava, že mnohých prenasledujú pochybnosti, či to všetko vôbec stálo za to, prečo sa urobilo toľko chýb a kto je za všetok ten morálny marazmus vo verejnom živote zodpovedný.“ A ponúka nám uvažovať o tom, aká je schopnosť spoločnosti i jednotlivcov nabrať v časoch krízy druhý dych. Vo vlastnom živote, vo vzťahoch k iným, v práci, verejnej službe, v politike, všade.

Vďaka širokému záberu autora, vrúcnemu zaujatiu a jedinečnému štýlu sa nám pred očami odvíjajú kľúčové udalosti uplynulých dvadsiatich rokov, staršej minulosti i celkom nedávnych dní: profily osobností, ktoré spoluformovali dobu, tváre aktívnych občanov, politikov, umelcov. Príbehy statočnosti, úpadku i znovuzrodenia.

„Pre prírodných ľudí, včerajších i dnešných, je druhý dych čosi prirodzené: prebúdzanie nových síl, oživotvorenie. Pre skeptikov je to iba fikcia, romantický sen. A pre mnohých je to túžba, ktorá je nezničiteľná a nevykoreniteľná, aj keby ostala nenaplnená.“

Obrazne povedané, svojimi úspechmi a sčasti i súhrou šťastných okolností sme „predbehli“ samých seba, svoju mentálnu výbavu. Vytvorili sme síce sieť verejných inštitúcií, tie však porušujú liberálnodemokratický poriadok a až pričasto v nich nesedia skutoční demokrati. Sme v Európskej únii, ale ešte vždy málo myslíme ako Európania a nie sme dostatočne citliví na globálne problémy. Zažívame nebývalý úkaz: spolunažívanie rôznych politických generácií, rozdielnych optík, odlišných mentalít. V dvadsiatom storočí sme tu takto spolu byť nemohli, pretože viaceré ročníky, názorové skupiny i generačné vrstvy beh dejín vyradil – boli zahnané do súkromia, pozatvárané, vyhnané.

Zatiaľ nie je jasné, ako s tým naložíme. Popri krajine značného potenciálu sme totiž zároveň spoločenstvom plným rizík. Sme napríklad imúnni voči vírusu nacionalizmu, voči netolerancii k inakosti? V mnohých našich rodinách sa uchovávajú tradičné hodnoty slušnosti a solidarity; pestujú sa v nich však charaktery, ktoré sa nezlomia? My sme vlastne nemali kedy dozvedieť sa o sebe, čo všetko dokážeme, keď máme skutočne slobodné podmienky na rozvoj – v tomto zmysle sme „zemou nevykopaných hrivien“. Ale nestihli sme zistiť, čoho všetkého sme schopní aj v negatívnom zmysle, čiže aké jedovaté zložky sa v pôde pod nami nachádzajú. V tom spočíva súčasne pôvab i výstraha pre túto krajinu.