https://dennikn.sk/2339465/hugo-portisch-alebo-cely-svet-v-obyvacke/
4.4.2020
Hugo Portisch alebo celý svet v obývačke
píše Martin Bútora
Po desaťročia prinášal v rakúskej televízii nezaťažený a vyvážený pohľad na udalosti. Mal vzácny dar priblížiť aj tie najzložitejšie peripetie politiky aj tomu najospanlivejšiemu divákovi. Aj v Bratislave.
Pred rokom 1989, keď naša televízia ponúkala iba štátom kontrolované správy, tisícky obyvateľov Bratislavy a okolia sa dozvedali o dianí vo svete z rakúskej televízie či rozhlasu. V symbolickej virtuálnej kaviarni sa mohli stretávať s neskresleným spravodajstvom, komentármi a debatami, ktoré im ponúkala najmä trojica naslovovzatých znalcov:
Barbara Coudenhove-Kalergi, rakúska novinárka a spisovateľka, korešpondentka z krajín za železnou oponou, ktorá sa narodila a vyrastala v Prahe.
Novinár a spisovateľ Paul Lendvai, ktorého starý otec sa narodil v Košiciach a ktorý sa po emigrácii do Rakúska podobne ako ona venoval východnej Európe.
Hugo Portisch, nezabudnuteľná postava z obrazovky, ktorý sa narodil v Bratislave, kde žil až do svojich osemnástich rokov, a ktorý sa v Rakúsku stal reportérom i komentátorom svetových udalostí.
V časoch zglajchšaltovaného a často nudného spravodajstva, ktoré sa s výnimkou uvoľnenia koncom 60. rokov nevymanilo z predpísaných ideologických rámcov a floskúl, pôsobil Hugo Portisch priam ako zjavenie. Nielen preto, že prinášal nové informácie, keď neraz referoval o udalostiach, ktoré domáce médiá ignorovali alebo interpetovali tendenčne. Ale aj vďaka tomu, že jeho spôsob žurnalistky podnecoval k rozmýšľaniu.
Prítomný do poslednej chvíle
Hugo Portisch nás opustil po neuveriteľných vyše 70 rokoch žurnalistickej práce. Začal s ňou čoskoro po dramatickom úteku pred nútenou službou v Himmlerových Waffen SS ešte ako študent žurnalistiky a histórie v novinách Wiener Tageszeitung. Neskôr po študijnom pobyte v Amerike pokračoval ako redaktor i šéfredaktor Kuriera, potom ako hlavný komentátor vo verejnoprávnej televízii ORF i reportér z rôznych miest a kontinentov, od Londýna a Paríža, Kuby či Brazílie až po Sibír a Vietnam či Peking. V roku 1964 bol údajne jediným západným novinárom, ktorý v tom čase pobudol v Číne. Bola to iná éra, sotva predstaviteľná pre dnešných mladých novinárov.
V ďalších desaťročiach rozbehol monumentálny a divácky úspešný dokumentačný projekt o histórii Rakúska a neskôr i seriál o druhej svetovej vojne, písal knihy a nespočetné články, pripravoval televízne relácie. Navrhoval, aby Európa pripravila verziu Marshallovho plánu pre Afriku. Uvažoval o tom, akou veľkou výzvou je pre Nemecko plniť v Európe vedúcu úlohu, a pritom nedominovať. Kriticky sa vyslovil k brexitu i k prezidentovi Trumpovi. Sám sa prezidentom nestal, hoci mu to kľúčoví politici oboch hlavných strán, sociálni demokrati i ľudovci, v roku 1991 ponúkli. Chcel ostať nezávislým žurnalistom.
Ešte pred pár týždňami, ako 94-ročný, sa zapojil do celoštátnej kampane v prospech očkovania: „Či vírus porazíme, závisí od toho, či sa ľudia dajú zaočkovať. O sebe som vôbec nepochyboval. Viem, čo to znamená, pre spoločnosť i pre mňa.“
Ponúknuť Portischa v kampani bol skvelý nápad, písali médiá, pretože „v Rakúsku pravdepodobne nikdy nikomu nedôverovali väčšmi ako jemu“.
Bol to novinár výnimočného formátu. Nemal sklon k rýchlemu reportovaniu na úkor kvality; poslaním žurnalistiky bolo preňho hľadať pravdu. A tento étos vyznával i praktizoval aj vo vysokom veku.
„Pravda je, že vírus nás má ešte stále v hrsti,“ povedal pri očkovaní. „Pravda je, že nijaký žurnalista nie je majiteľom pravdy. Ale Hugo Portisch sa k tomu značne priblížil,” napísal o ňom kolega z denníka Der Standard. Svojím rozsiahlym dokumentárnym seriálom vysvetľujúcim rakúske dejiny názorne predviedol, ako sa vyrovnávať s minulosťou. „Rakúšanom poznačeným autoritárstvom ukázal, že vonku existuje svet, kde sa zmýšľa slobodne, otvorene, demokraticky. Malej provincionálnej krajine s nacistickým dedičstvom a stiesňujúcim komunistickým susedstvom pootvoril oči a rozšíril pohľad na svet. Stelesňoval ducha osvietenstva, otvorenosti voči svetu, slobody, tolerancie, slovom ducha Západu.“
Uvádzať fakty a udalosti do kontextu
Hugo Portisch, „kronikár, komentátor a vášnivý vykladač sveta“, ale aj „kozmopolita, humanista a presvedčený Európan“, bol žijúcou legendou, ikonou, vzorom pre kritických novinárov. Stretnúť sa s ním bolo potešením, spomínali mnohí.
„Vynikal slušnosťou, nepodkupnosťou, kritickým odstupom, ale aj zmyslom pre základné hodnoty demokracie, ako deľba moci, sloboda názoru, ľudské práva a dôležitosť medzinárodnej spolupráce,“ povedal o ňom minister zahraničia Alexander Schallenberg. „Nikto nedokázal hovoriť o histórii tak vzrušujúco ako on. Dosiahol to, čo sa často nepodarilo školám: vzbudiť v ľuďoch záujem o históriu. Nakazil nás všetkých svojou zvedavosťou a neodolateľnou túžbou nazrieť za kulisy diania.“
Nielen to. Portisch totiž uvádzal fakty a udalosti do kontextu. To dobre vystihol prezident van der Bellen: „Dokázal jedinečným spôsobom vysvetliť zložité súvislosti, aby sme im porozumeli a vedeli si ich zatriediť. Vďaka tomu sa pre mnohé generácie stal sprievodcom a vrcholne kompetentným vykladačom histórie. Zanechal pečať na našom historickom vedomí a pohľade na svet.“ Vnímal ho nie iba ako novinára, ale ako určitú inštitúciu, ako „knihu rakúskej histórie“: „Informoval nielen o tom, čo sa stalo v minulosti, ale vtlačil trvalú pečať aj rakúskej súčasnosti.“
Dodajme, že ho preslávil nielen obsah jeho vystúpení, ale aj výrazná, uvoľnená gestikulácia. Nezabudnem na to, ako predstavil divákom Michaila Gorbačova. Nehovoril iba o glasnosti a perestrojke, ale o neverbálnej komunikácii, o „reči tela“. Je to otvorený človek, vysvetľoval a hneď aj predviedol, čo pod tým myslí, ukázal, ako sovietsky líder komunikuje, aké gestá robí rukami, akú má mimiku, aké pozície voči partnerom na stretnutí zaujíma.
Prestaňme sa tváriť ako obete
Hugo Portisch bol nielen novinárskou, ale aj morálnou autoritou.
Keď sa v roku 1986 stal rakúskym prezidentom Kurt Waldheim a na verejnosť sa dostali škandalózne fakty o jeho pôsobení počas vojny (bol nielen členom bojových oddielov SA, ale v službách Wehrmachtu bol v roku 1943 nasadený v gréckom Solúne ako súčasť protipovstaleckej jednotky), ktoré najprv nepriznal a potom vyhlásil, že bol iba tlmočníkom a úradníkom a že nevedel o represáliách proti civilnému obyvateľstvu a o masakroch, Portisch apeloval na to, aby sa Rakúšania vzdali svojho presvedčenia, podľa ktorého boli iba obeťou Hitlera, a preto nenesú nijakú zodpovednosť za to, čo sa vo vojne dialo. „To je falošný postoj,“ konštatoval a požadoval, aby Rakúsko túto doktrínu nevinnej obete opustilo a prevzalo spoluzodpovednosť za nacistické zločiny.
Kancelár Franz Vranitzky to potom urobil v historickom vyhlásení, dovtedy nemysliteľnom: „Mnohí Rakúšania privítali anšlus, podporovali nacistický režim a zúčastňovali sa na represáliách. Rakúski politici toto priznanie vždy odkladali, preto som sa rozhodol explicitne ho vysloviť v mene rakúskej vlády ako výraz nášho vzťahu k našej histórii, ako štandard pre politickú kultúru v našej krajine.“ Vláda prisľúbila aj odškodnenie pre obete a preživších.
„Je to dôležitý krok, je to prelom, zmena štátnej filozofie,“ ocenil vládne vyhlásenie Portisch.
V roku 2020 sa začala vo Viedni výstavba nového pamätníka holokaustu v podobe kruhového múru s menami 64 259 zavraždených Židov. Mali by ho dokončiť na jeseň tohto roku.
Vklad do spravovania médií
Hugo Portisch sa v roku 1964 zapísal do histórie rakúskej verejnoprávnej rozhlasovej a televíznej spoločnosti ORF ako jeden z iniciátorov referenda na podporu nezávislosti vysielania od aktuálnych politických pomerov, konkrétne od úplnej dominancie dvoch hlavných politických strán v riadení ORF. Vyše 832-tisíc hlasov viedlo k reforme vysielania.
O osudy a podobu médií sa zaujímal aj naďalej. Keďže internet odobral novinám najdôležitejší tovar, z ktorého žili celé stáročia – správy, úlohou žurnalistiky v dobe sociálnych médií je podľa neho zrozumiteľne všetky informácie vysvetľovať, uvádzať ich pozadie, uvažovať o ďalšom vývoji. „Našou najsilnejšou zbraňou je pravda,“ hovoril.
A, samozrejme, naďalej sa riadiť pravidlami serióznej žurnalistiky, ktoré si odniesol už zo svojho polročného študijného pobytu v Amerike na Missouri School of Journalism v roku 1950. Jeho účastníci navštívili redakcie novín v niekoľkých amerických mestách vrátane New York Times, Washington Post, St. Louis Star-Times a Cleveland Press. Program si kládol za cieľ povzbudiť ich k rozvoju silnej demokratickej tlače v Rakúsku.
Portisch ho vnímal ako formatívnu životnú skúsenosť, ktorú si sám pre seba zhmotnil do kľúčových prikázaní: všetky fakty trikrát overovať; vypočuť si aj druhú stranu; v prípade pochybností sa prikloniť na stranu obvineného.
Okrem toho sa riadil ešte ďalšou zásadou: zbližovanie, zbratanie sa s politikmi bolo preňho tabu. A preto až vo veku 92 rokov po predchádzajúom vytrvalom odmietaní prijal zlatý rád Rakúskej republiky: odstupom od rôznych vyznamenaní si chcel uchovať slobodu a nezávislosť myslenia, prejavu i písania.
Z Bratislavy do Bratislavy
Vo februári 2021 pripravil videopozdrav pre konferenciu o Bratislave a rakúskom okolí. Pozdávala sa mu myšlienka regionálnej spolupráce medzi Bratislavou a rakúskym Burgenlandom a Dolným Rakúskom. Väčšinu jeho príhovoru tvoria spomienky na Bratislavu jeho detstva v 30. a 40. rokoch minulého storočia.
„Ako dieťa som každý deň chodil okolo domov, na ktorých boli tabule s názvami ulíc a námestí a tie boli vtedy trojjazyčné. Každá mala tri riadky, názvy boli v slovenčine, nemčine a maďarčine.“
Spomína na svojho otca Emila Portischa, šéfredaktora nemecky písaných bratislavských novín Pressburger Zeitung, neskôr Neue Pressburger Zeitung. Otec si zamiloval Bratislavu, pochodil v nej každú ulicu a napísal dvojzväzkové Geschichte der Stadt Pressburg, Dejiny mesta Bratislavy, ktoré vyšli v roku 1933 vo vydavateľstve Sigmunda Steinera z rodiny Steinerovcov, majiteľov známeho antikvariátu, znovuotvoreného v roku 1991 vďaka Selme Steinerovej. Noviny vychádzali až do roku 1939, keď ich po vyhlásení Protektorátu nacisti ich židovskému vydavateľovi z Moravy odobrali a otca prepustili so zdôvodnením, že odteraz sa už „nebude pumpovať do mysle čitateľov židovský jed“.
Lásku k mestu zdedil Hugo po otcovi, no v príhovore neostáva iba pri nostalgickej spomienke, hovorí aj o tom, ako sa spolužitie v krajine narúšalo, ako v názvoch ulíc začiernili maďarské nápisy, keďže Maďarov už podľa sčítania ľudu žilo v meste menej, ako zároveň maďarskí obyvatelia demonštrovali proti Trianonu a volali „nem, nem soha“, ako po anšluse a obsadení Petržalky nacistami vyšli do ulíc aj Slováci, ktorí bránili Bratislavu skandovaním „naša bola, naša je, Hitlerovi nedáme“, ako počas autonómie dav v centre mesta posielal Čechov peši do Prahy, ako sa na demonštráciách vykrikovali aj protižidovské heslá, ako z terasy bytu na šiestom poschodí na Obchodnej ulici videl útoky na židovské obchodíky.
Niekde uprostred týchto dvoch časových míľnikov – medzi jeho narodením vo februári 1927 a februárom 2021, keď nahrával svoje video – leží rok 1968, keď Portisch okrem búrlivých študentských nepokojov v Paríži pozorne sledoval československý pokus o socializmus s ľudskou tvárou. Ako spomína vo svojej životopisnej knihe, v júli 1968 ho jeho priateľ Walter Wodak pozval do Moskvy, kde slúžil ako veľvyslanec. Na prechádzke mimo budovy ambasády sa mu potom zveril s informáciou zo spoľahlivých prameňov: v Prahe sa mýlia, ak si myslia, že Sovieti sa budú na vývoj udalostí nečinne prizerať. Nie, zasiahnu podobne ako v Maďarsku v roku 1956. A hoci vtedajší rakúsky veľvyslanec v ČSSR Rudolf Kirchschläger ministra zahraničia Jiřího Hájeka upozorňoval, že dohody v Čiernej nad Tisou a Bratislave nedávajú nijaké záruky, Hájek to považoval za prílišný pesimizmus. Veril, že situácia sa upokojila, a ukázal mu letenky do Juhoslávie, kam sa chystal s rodinou na dovolenku. „Taká bola vtedy v Prahe nálada. Všetci odišli na dovolenku…“
A tak sa nám v osobe Huga Portischa nevdojak spájajú kľúčové míľniky 20. storočia s presahom do dneška. Otec Emil sa narodil v roku 1887, v roku 1918 sa vrátil z ruského zajatia, kam sa dostal počas prvej svetovej vojny. Syn v ranej mladosti zažil vľúdne chvíle československej demokracie, päť rokov slovenského štátu, povojnovú Európu, panstvo komunizmu v jej východnej časti, maďarské povstanie v roku 1956 i okupované Československo v roku 1968, budovanie demokratického Rakúska, konflikty v rôznych kútoch sveta, rok zázrakov 1989 i pandémiu v rokoch 2020 – 2021.
Azda až na pozadí tohto neuveriteľného časového rozpätia si môžeme naplno uvedomiť, že napriek všetkým krízam je v súčasnej epoche prítomná aj nádej, ktorá neopúšťala bratislavského rodáka Huga Portischa ani v ťažších chvíľach, než sú tie dnešné. Veď, ako to vyjadril v názve svojej autobiografie, „vzrušujúce to bolo vždy“.