ivo.sk
Milan Šimečka: hlas, ktorý chýba a predsa tu stále je

25.9.2020
https://dennikn.sk/2054733/milan-simecka-hlas-ktory-chyba-a-predsa-tu-stale-je/

Narodil sa v Bohumíne v marci 1930, keď sa aj v Československu už začali prejavovať príznaky ničivej hospodárskej krízy, hoci štát si stále udržiavalo demokratický charakter, čo sa postupne v Európe i vo svete stávalo čoraz väčšmi výnimkou. Tieto témy – sociálna spravodlivosť, demokracia a rôzne krízy – ho sprevádzali po celé desaťročia. No okrem túžby po slušnejšom poriadku mu sudičky vložili do vienka ešte jednu vlastnosť, snahu hľadať v každom človeku niečo dobré. „Schvaľujem každý výklad sveta, ktorý by mohol viesť k láskavosti; dobrý je každý výklad sveta, ktorý nereprodukuje strach,“ povedal už ako zrelý muž.

Pravidelne okolo neho krúžili okrúhle dátumy. Dielo o sociálnych utópiách a utopistoch vydal v roku 1963 vo svojich Kristových rokoch, v pamätnom roku 1968 písal do Kultúrneho života pravidelné politické komentáre, v marci 1970 dostal ako „pravicový oportunista“ výpoveď z Univerzity Komenského, na jar 1990 sa stal poslancom obmenenej Slovenskej národnej rady, v tom istom roku tiež poradcom Václava Havla v Prahe, kde v septembri 1990 náhle zomrel.

Jeho tvár sa mi vynárala pred očami po celých tridsať rokov od jeho odchodu. Filozof, politológ, publicista, učiteľ, disident, spolu s Havlom jeden z Husákových väzňov, popredný intelektuálny hlas v revolúcii v roku 1989. Prenikavo vystihol „pravidlá hry“ počas normalizácie po sovietskej okupácii v auguste 1968. Obnovenie poriadku; Strata skutočnosti; Koniec nehybnosti: už len tie názvy kníh – vrátane legendárnej eseje Veľký brat a Veľká sestra, ktorú napísal spolu s ďalším slobodným duchom občianskeho protestu Miroslavom Kusým – hovorili samy za seba. A obaja neostali iba akademikmi: keď si to okolnosti vyžiadali, vstúpili do politiky ako poslanci slovenského parlamentu za Verejnosť proti násiliu.

Máloktorý hlas mal v československom disente takú priebojnosť, takú autoritu, takú presvedčivosť neúprosného kritika pomerov a zároveň nenapraviteľného optimistu. Býval to práve on, kto na neformálnych debatách rôznych ľudí z prostredia humanistickej inteligencie „vygumovaných“ z verejného života analyzoval politickú situáciu, neraz najmä  zahraničnopolitickú, pretože doma v stuhnutých pomeroch normalizácie sa toho veľa nedialo.

Na jednom zo stretnutí „kvartálnikov“, českých a slovenských zakázaných spisovateľov, ktoré sa konalo na Slovensku na jeseň 1983, sa preberali a čítali príspevky do najnovšieho vydania samizdatového časopisu Obsah. Milan Šimečka tam predniesol ostrú reakciu proti antisemitským výrokom v práve vydaných pamätiach Václava Černého. „Ak traja z vás – mohlo nás tam byť 20 – povedia, že sú proti, tak to stiahnem.“ Bola to modelová situácia disentu, ktorý si pod obrovským tlakom režimu chcel súčasne uchovať oboje: spoločný postup voči represívnemu režimu a zároveň nespútanosť kritického myslenia. Šimečka sa zachoval ako kritický intelektuál par excellence: hoci Václav Černý bol nespornou autoritou, priam legendou českého odboja za 2. svetovej vojny i nezávislého myslenia neskôr, neváhal proti nemu vystúpiť, ak išlo o základné hodnoty tolerancie.

Mal dar osloviť rozličné prostredia. Vedel nájsť spoločnú reč s robotníkmi, s ktorými po vyhodení z fakulty pracoval, rád debatoval s mladšou generáciou, živo komunikoval s kresťanmi, so zelenými či socialistami, vedel sa zhovárať so svojimi synmi, s priateľmi i oponentmi. Jeho eseje mali ohlas v zahraničí.

V novembri 1989 a krátko potom sa odrazu ocitol v situácii, keď si doba od neho nežiadala už iba analýzu, ale aspoň tri ďalšie činnosti. Prvou bola priama politická účasť, vstup do rodiacich sa štruktúr, kandidovanie do nejakej funkcie. Druhou bola rola, ku ktorej sa dostal celkom prirodzene, a to rola vyjednávača, človeka, ktorý mal svojím dialogickým založením blízko k rôznym politickým kruhom, napríklad k reformným komunistom, čo predstavovalo pre vtedajšie vedenie Verejnosti proti násiliu, ktorého bol Šimečka členom, dôležitý komunikačný kanál. Treťou bola pozícia síce menej viditeľná, v istých ohľadoch však kardinálne dôležitá: Milan Šimečka bol členom politického klubu VPN, spoluurčoval politickú líniu hnutia, bol pri mnohých kľúčových rozhodnutiach.

Funkciám sa skôr bránil. Súhlas s kooptáciou do SNR na jar 1990 vyslovil až po dramatickom obrate, keď vyčítal vedeniu VPN niektoré chyby, a tým sa sám „upiekol“ do postu poslanca. Vtedy sme mu povedali – však poď do toho, pomôž. Bolo totiž očividné, že treba rozšíriť okruh ľudí podieľajúcich sa na každodennej tvorbe politiky. Kategoricky odmietal akékoľvek možnosti, ktoré sa začali črtať v čase, keď už sa vedelo, že hnutie zaznamená volebný úspech, vrátane tej alternatívy, podľa ktorej by stál na čele budúcej slovenskej vlády alebo bol aspoň jej podpredsedom.

Napokon sa pod výrazným tlakom Václava Havla dal presvedčiť, aby odišiel do Prahy na spočiatku pomerne neurčitý post predsedu Kolégia prezidentových zahraničných poradcov. (Mimochodom, k tomu istému Václavovi Havlovi, o prezidentúre ktorého mal sám svoje pochybnosti – Havlovi o nich napísal ešte pred jeho zvolením.)

Pritom niektorí z úzkeho okruhu Havlových spolupracovníkov rátali s tým, že sa výhľadovo stane čímsi ako šéfom koncepčnej skupiny, ktorá by nerobila bežnú každodennú agendu, ale venovala by sa strategickým otázkam. Jednou z tém by zrejme bolo nové ústavné usporiadanie štátu, hľadanie dohody medzi českou a slovenskou stranou. Bolo zjavné, že to bude zložité: aktérov takéhoto vyjednávania bolo vtedy viacero: okrem prezidenta to boli obe snemovne federálneho parlamentu, federálna vláda, oba národné parlamenty, obe národné vlády, a samozrejme protagonisti politických strán, ktorých postavenie a vplyv sa priebežne menil.

Bohužiaľ, takejto negociačnej roly sa už nestihol naplno ujať. Zažil som ho pri tom aspoň raz, hneď po príchode do Prahy k Havlovi, na jednej z porád rozšíreného vedenia Občianskeho fóra, kde dal jednoznačne najavo, že česká strana sa musí postaviť k slovenským požiadavkám s väčšou zhovievavosťou a porozumením. Niektorí prítomní ho poznali zo starších čias, ostatní načúvali, boli aj takí, ktorí tému česko-slovenského partnerstva a vyrovnania už vtedy považovali za akúsi nadbytočnú záťaž pre vlak, ktorý sa v ich očiach mal čím rýchlejšie uberať na Západ – bolo zrejmé, že na tejto téme bude treba popracovať.

„Je mi hrozne,“ hovoril v jednom zo svojich príhovorov v rozhlase v roku 1990, „keď si spomeniem na to, koľko sa premrhalo príležitostí postaviť česko-slovenské vzťahy na moderný európsky základ spolužitia. Kde sme už mohli byť: slovenský pocit života v českom tieni mohol už byť dávno prekonaný, pocit slovenskej národnej identity naplnený, a tak ďalej. Mohli sme tu stáť v Európe ako dva rovnocenné národy, s rovnocenným sebavedomím, s pocitom, že si nemáme čo závidieť a že všetko, čo sa medzi Slovákmi a Čechmi odohráva, môže byť len obohacujúce.“

V tretej role tvorcu politiky sa Šimečka podieľal na práci politického klubu Verejnosti proti násiliu. V diskusiách o politickom programe, ktoré sa začali vo februári 1990, sa prihováral za utvorenie „politického krídla VPN“ existujúceho popri občianskom hnutí, pretože, ako vravel, „VPN predsa nemôže odstúpiť od toho, čo začala, t. j. od svojho podielu na zmene politického systému, legitimita hnutia vyplýva z toho, že bolo subjektom revolúcie“. Vyznával názory „liberálneho stredu“, ktorý vnímal ako vtedajší trend v Európe, so zdôraznením „jasnej platformy samosprávy“ ako schopnosti formulovať vlastné záujmy bez reglementovania štátu. Program Verejnosti proti násiliu mal podľa neho obsahovať víziu do tretieho tisícročia.

No azda ešte významnejšia bola jeho autorita kritického zrkadla: so sebe vlastnou poctivosťou nemilosrdne a otvorene nastavoval zrkadlo tomu, čo vnímal ako nedemokratické prvky v hnutí, a prispel k tomu, že sa isté veci pomenovali a museli brať do úvahy. Už vtedy sa prejavili rôzne spory vo vedení a Šimečka senior patril k tým, ktorí o nich, prinajmenšom vo vnútornom okruhu, hovorili. Urobil teda to, čo vedenie VPN neskôr iba postupne, pomaly a zdráhavo urobilo v prípade džina z Nemšovej, ktorého samo vypustilo z fľaše. Bol to pritom, paradoxne, on sám, kto pri tomto vypustení asistoval a kto sa zasadil za to, aby sa Vladimír Mečiar stal premiérom. Šimečka bol totiž znechutený  pridlhými diskusiami či váhaním nepraktických „revolucionárov“ alebo aj neochotou ujať sa zodpovednosti.

Ale možno si aj myslel, že by intelektuáli ako Miro Kusý, ktorý bol vtedy jedným z hlavných kandidátov, do takejto zodpovednosti ísť ani nemali – ich miesto videl inde. Obával sa, aby sa intelektuáli v mocenských pozíciách nesprávali tak,  ako sa správala moc stará, aby nepodľahli nástrahám a lesku funkcií. „Dostaneš plat desaťtisíc korún, bavoráka so šoférom a budeš tam sám,“ hovoril o svojich prvých dňoch na Hrade.

Od leta 1990 sme tam krátko spolu bývali a pracovali, v Kancelárii prezidenta republiky. S jeho pôsobením v tíme prezidentových ľudí sa oprávnene spájali veľké očakávania. Ako človek s mimoriadnou citlivosťou na všetko, čo súviselo s demokraciou, ľudskými právami, toleranciou; ako niekdajší politický mozog disidentskej spisovateľskej obce; ako muž s veľkou autoritou na Slovensku mal prezidentovi i novému, čerstvo zvolenému politickému establišmentu pomáhať udržať a kultivovať demokratickú politiku.

Na jeseň ho pozvali na prednáškové turné po Amerike: po návrate sa mal do toho všetkého pustiť. Už neodcestoval; ostalo za ním pusto a prázdno.

Obe tieto okolnosti – náhly odchod Milana Šimečku a postupné zhrubnutie pomerov v nasledujúcich mesiacoch – sa spojili do výzvy, ktorej výsledkom bolo založenie inštitúcie nesúcej jeho meno, priekopníckej ľudskoprávnej nadácie na Slovensku. Od samého zrodu bola Nadácia Milana Šimečku živým organizmom, kombinujúcim jasnú víziu s konkrétnou, zdanlivo drobnou prácou. Sila vízie sa opierala o Šimečkov filozofický odkaz: prispieť k budovaniu demokratickej politickej kultúry, k civilizačnému obratu v prospech demokratického cítenia a myslenia. Sila drobnej práce spočívala v presvedčení, že takéto úsilie má zmysel, že vytrvalé, sústredené, premyslené vzdelávacie úsilie prinesie ovocie a pomôže vychovávať mladú generáciu, ktorá bude myslieť a cítiť inak ako jej predchodcovia  vyrastajúci v nedemokratických podmienkach.

Milan Šimečka kládol dôraz na pamäť, na potrebu „vyrozprávať sa z dejín“, z nezvládnutej minulosti, dať priestor dovtedy umlčovaným perspektívam. Na rozhovor, na dialóg, ako metódy, akými je toto možné dosahovať. Na toleranciu, na spolužitie rôznych videní, pohľadov, postojov, životných štýlov v demokratickom prostredí vyznávajúcom a praktikujúcom určitý konsenzuálny demokratický základ.

Podpora regionálnych novín, tréningy pre učiteľov občianskej náuky, otvorená verejná diskusia v čase hroziaceho autokratizmu, spolužitie s Rómami. Z potreby vyrozprávať sa o kľukatých obdobiach minulosti sa zrodilo viacero unikátnych projektov orálnej histórie, Šimečkových „malých dejín“, s katarzným účinkom pre rozrastajúce sa publikum. Desiatky mrazivých a pritom ľudsky dojímavých svedectiev Židoviek a Židov zo Slovenska sa stali dokumentačným klenotom využívaným vo vzdelávaní.

Ak projekty typu Holokaust pracovali proti zabúdaniu a doteraz učia mladých ľudí získať si aj emocionálny vzťah k histórii, iné projekty Nadácie boli zamerané na prítomnosť a budúcnosť, v duchu základného hesla: „S Rómami žiť budeme, ide o to, ako?“ Sú to projekty podporujúce sociálnu zmenu v nesmierne komplikovaných podmienkach, čiže ako to napísala Monika Vrzgulová o knihe Ingrid Antalovej Chaos totalos, odštartovať zmenu v premýšľaní o probléme, v postojoch a názoroch i v konaní a „meniť chaos totalos v našich hlavách.“ Ľudia, ktorí sa týmto projektoch venovali, tak boli nevdojak vyznavači Šimečkovho zásadného, antropologického optimizmu a jeho viery, že pomery sa môžu obrátiť na lepšie.

Nadácia v tom pokračuje dodnes, pričom sa pustila do nových programov, za všetky spomeňme jedinečný je jediný špecializovaný festival Fjúžn zameraný na problematiku migrácie a integrácie cudzincov a život nových menšín na Slovensku. Aj toho roku napriek korone tento multižánrový festival priniesol mnoho podujatí pre širokú verejnosť, od koncertov a tanečných predstavení, cez divadelné vystúpenia a filmové projekcie až po diskusie a rôzne neformálne stretnutia a prezentácie.

Rok vo väzení mu dokaličil zrak. „Vraj mám zakalené šošovky a čaká ma operácia,“ napísal Ivanovi Kadlečíkovi. „Dejiny ma oklamali. Dali sa do pohybu až neskoro, takže ich ani poriadne neuvidím.“ Našťastie ich uvidel – a zažiaril, tak ako môže osvetliť dejiny a osvietiť svojich blízkych intelektuál, ktorý má nebo nad sebou a mravný zákon v sebe.

Z väzenia sa vracal domov vlakom: „Chodil jsem kouřit do umývárny a říkal jsem muži v zrcadle, který se na mne usmíval mezerami po vypadlých zubech, aby už konečně uvěřil tomu, že jede domů a oni že ho nechají dojet, když už ho jednou pustili. (…) Přál jsem si, aby vlak jel pomalu, věděl jsem, že už se asi nikdy v životě na mě nebudou valit minuty tak intenzivního pocitu bytí. (…) Ucítil jsem pach starého domu. Otevřel jsem výtah. Zastavil spolehlivě v pátém poschodí a já jsem z posledních sil prošel k naším dveřím. Uslyšel jsem zevnitř kroky mého syna a poplašné bušení srdce své ženy.“

Čo by povedal dnes? Mohol by nadviazať na svoje priam prorocké slová ešte spred novembra 1989, keď vykreslil, ako oficiálna štátna ideológia degenerovala na primitívny poklesnutý populizmus. Komunizmus nie je mŕtvy, písal, pretože nikdy neexistoval, a vystriedal ho „populizmus najhoršieho razenia“. Sú v ňom zabudované všetky reakčné konštanty, ktoré patria na „európske ideové smetisko: triedny egoizmus, antisemitizmus, nacionalizmus, antiintelektualizmus, nenávisť k cudzincom“. Moravan Milan Šimečka si nedával servítku pred ústa: „Nade vším pak kraluje vychcanost jakožto nejefektivnější životní postoj v malém národě za nepříznivých historických podmínek.“

A vedel by sa kriticky vysloviť nielen k veľkým otáznikom a ešte väčším výkričníkom po zmene v nedávnych voľbách, ale aj k obrovskej príležitosti, akú pre nás predstavuje plán reforiem z Fondu obnovy.

Odišiel nečakane a bolestne skoro. Veľmi nám chýba jeho schopnosť vidieť veci krištáľovo čisto i jeho rozvaha nielen vidieť bolesti a chmáry, ale aj pozerať sa na svet ako človek „upnutý k jasnej hviezde menom sloboda“.
 
 
Martin Bútora



>> Späť na Aktuality

Videoaktuality

Čo si o V4 myslia obyvatelia jednotlivých krajín? Výskymný projekt IVO realizovaný v 4 krajinách Vyšehradu. 

Publikácia venovaná vybraným aspektom bilaterálnych vzťahov Slovenska a Ukrajiny.

V4 v čase polykrízy.<br/>Názory verejnosti
Slovensko a Ukrajina: perspektívy spolupráce a aktéri

Výskumná štúdia zameraná na informatické vzdelávanie mladej generácie.

Výskumná reflexia kľúčových postojov populácie SR k fenoménu dneška.

Informatické vzdelávanie na základných a stredných školách
Umelá inteligencia optikou verejnosti

Autentické svedectvo o vývoji politickej slobody v ponovembrovom Slovensku a Česko-Slovensku. Udalosti rokov 1990-1992.

Proces prechodu k demokracii v kontexte formovania a fungovania slovenskej štátnosti.

Dva roky politickej slobody. Obnovené vydanie
Tridsať rokov samostatného Slovenska. Šesť pohľadov na formovanie štátu

Navštívte nás na Facebooku





Obsah © 2006 Inštitút pre verejné otázky.
Design © 2006 Komplot
Generuje redakčný systém BUXUS spoločnosti ui42.
Konverzný kurz: 1 EUR = 30,1260 Sk


tlačiťposlaťhore