3.11.2020
https://dennikn.sk/2123011/kocky-su-v-amerike-hodene/

Keď sa po dvanástich rokoch vládnutia končila éra prezidentov Ronalda Reagana (1980 – 1988) a Georgea Herberta Walkera Busha (1988 – 1992), Spojené štáty boli v lepšej zahraničnopolitickej kondícii. Aj celková medzinárodná situácia sa po skončení studenej vojny vyznačovala znížením napätia a rozširovaním priestoru slobody.

Priaznivá diagnóza však neplatila pre domáce ekonomické pomery: priepasť medzi bohatými a chudobnými sa zväčšila, sociálne problémy sa prehĺbili. Úspech kandidáta a budúceho prezidenta Billa Clintona sa teda opieral tak o objektívne skutočnosti ekonomickej povahy, o recesiu, ako aj o pocity rastúcej časti verejnosti, že krajina potrebuje spravodlivejšie usporiadanie.

Vo svojom inauguračnom prejave v januári 1993 Clinton hovoril o „tajomstve americkej obnovy“, o schopnosti a potrebe „znovuobjaviť Ameriku“, ako aj o konkrétnych krokoch jeho budúcej vlády na zlepšenie sociálneho postavenia miliónov Američanov, ktorí pracujú viac, ale zarábajú menej, na posilnenie rodín devastovaných vysokými nákladmi na zdravotnú starostlivosť, na otvorenie lepších vyhliadok pre desiatky miliónov detí z chudobných prostredí, ktoré nemajú šancu na dobré vzdelanie a dôstojnú životnú dráhu.

Inými očami sa na prebiehajúci vývoj pozeral historik Arthur Schlesinger Jr. vo svojej známej teórii o „cykloch v americkej histórii“. Po vláde republikánskych prezidentov, ktorí kládli dôraz na individualizmus a od neho odvodený výkon štátnej moci (ako hovoril Reagan, vláda nie je súčasťou riešenia problémov, vláda sama je problém, jej vplyv a kompetencie treba obmedziť), prišla zmena spoločenskej atmosféry – zvýšený záujem o celok, o komunitu, o obec, o širšie spoločenstvo.

Američania sú dnes zraniteľnejší

Po necelých tridsiatich rokoch od nástupu Clintona debaty o role vlády, o vzťahu medzi sociálnym štátom a trhom ožili nielen v teoretickej podobe, ale v dôsledku vplyvu epidémie korony aj vo veľmi pragmatickom vydaní. Na zmiernenie krízy federálna vláda investovala obrovské prostriedky a tento trend sa len tak skoro nepribrzdí. David Brooks, umiernený konzervatívny komentátor denníka New York Times a autor početných kníh, v článku spred týždňa tento proces podrobnejšie opísal. Američania sú dnes zraniteľnejší a ekonomickej či fyzickej neistoty sa obávajú väčšmi než nadmerných zásahov štátu.

Brooks cituje prieskumy, podľa ktorých sa oslabil niekdajší prevažujúci súhlas s tým, že „vláda robí veľa vecí, ktoré by radšej mala prenechať biznisu a jednotlivcom“. Dnes si podľa zistenia Pew Research Center naopak 59 percent Američanov myslí, že vláda by mala urobiť viac pre riešenie problémov. Dve tretiny si želajú, aby vláda viac konala v boji i s klimatickou krízou. 60 percent podporuje vyššiu minimálnu mzdu a 82 percent by chcelo zvýšiť platenú materskú dovolenku i dávky počas práceneschopnosti. V názoroch na tieto otázky sa dokonca voliči demokratov a republikánov od seba veľmi nelíšia, typická polarizácia ustupuje.

Opakuje sa tak dobre známa historická skúsenosť, konštatuje Brooks: v časoch krízy, nech už išlo o veľkú hospodársku krízu či o 2. svetovú vojnu v minulom storočí, alebo o finančnú krízu, respektíve o epidémiu korony v súčasnosti, podpora pre vládne programy, ktoré by mali dôsledky krízy zmierniť, narastá. Zdalo by sa teda, že popri rozšírenej nespokojnosti so spôsobom vládnutia a výsledkami prezidenta Donalda Trumpa by mohla aj táto objektívna skutočnosť hrať v prospech demokratov a Joea Bidena, keďže ich program výraznejšie podporuje celý rad vládnych intervencií.

Apel na Trumpových voličov

Pravda, hlasovanie v prezidentských voľbách sa natoľko neriadi veľkými historickými naratívmi. Ovplyvňuje ho osobná skúsenosť, miesto, kde človek a jeho rodina žije, druh práce, akú vykonáva, ako aj vnútorné presvedčenie o správnosti voľby toho „pravého“ kandidáta. A Trump je v očiach desiatok miliónov Američanov stále politikom, ktorý ich ochraňuje: vidia v ňom prezidenta, ktorý pozdvihol ekonomiku, je proti migrantom, sľubuje pracovné miesta a podporu tradičných odvetví, ako je výroba ocele či ťažba uhlia, uprednostňuje konzervatívne hodnoty a vyberá konzervatívnych sudcov, kladie na prvé miesto záujmy Ameriky a nedovolí iným, aby jej škodili.

V posledných dňoch a týždňoch jeho volební stratégovia ešte zintenzívnili cielený a koordinovaný apel práve na takýchto potenciálnych voličov. Na Floride sú to rodinne založení konzervatívni „Latinos“, hispánski Američania pôvodom z Kuby, Venezuely, Kolumbie a Nikaraguy, ktorým Trumpova kampaň prezentuje kandidáta Joea Bidena ako hrozbu ľavičiarstva a „socializmu“, hoci Biden politicky inklinuje skôr k centru. Početní dobrovoľníci masovo obchádzali voličov v nerozhodnutých štátoch, klopali na desaťtisíce dverí potenciálnych stúpencov prezidenta a nabádali ich, aby sa registrovali na voľby – čo Bidenov tím vzhľadom na pandémiu v takej miere neuplatňoval.

Ďalší prezidentovi prívrženci napriek epidémii pokračovali v patriotických kázňach a zhromaždeniach oslovujúcich tradičných veriacich. Iní sa pomocou marketingových techník zamerali na špecifické „mikrociele“, na rozličné malé skupiny, ktorých členov by Trump mohol niečím pritiahnuť.

Azda aj preto v tábore Trumpových odporcov najnovšie pribudli analýzy, články a rozhovory odrážajúce určitú úzkosť: Biden síce vedie v celoštátnych prieskumoch, ale prevahu v zbore voliteľov, ktorú určia výsledky hlasovania iba v niekoľkých nerozhodnutých štátoch, kde sú šance oboch kandidátov viac-menej vyrovnané, nemá zaručenú.

Počet ľudí v Amerike, pre ktorých je prezident Trump pohromou, pritom neubudol. Prekáža im jeho povaha nevzdelaného narcisa ustavične urážajúceho iných ľudí, prekrúcanie do očí bijúcich faktov, ako aj jeho zahraničnopolitické pôsobenie – jeho unilateralizmus, nacionalizmus a protekcionizmus, jeho obdiv k despotom, jeho nepredvídateľnosť oslabujúca postavenie USA vo svete. Trumpovo zľahčovanie až popieranie korony v poslednom období ich kritický postoj iba posilnilo: v deň, keď zomrelo na diagnózu covid-19 tisíc Američanov, Trump junior vo Fox News tvrdil, že úmrtnosť klesá „takmer k nule“ a Trump senior opakovane obviňoval lekárov, že čísla o úmrtiach zapríčinených novým vírusom umelo nadhodnocujú.

Po štyroch rokoch s Trumpom každodenne na očiach sa viacerí takíto Američania, preplnení obavami z toho, kam to všetko povedie, kde sa to skončí, ocitli v zvláštnej mentálnej situácii. Už to nemôžem počúvať, vravia, všade len samý Trump, je to psychicky neúnosné, na nič iné sa nedá poriadne sústrediť. Nám na Slovensku to niečo pripomína, aj keď pre mladších je to už vzdialená, nezažitá skúsenosť. Takto u nás mnohí vnímali Mečiarovu éru, jeho prešľapy, výmysly, lži, triky, podvody, konflikty, jeho chvastúnstvo, jeho mačizmus. Dajte už s Mečiarom pokoj, rezonovalo v debatách ku koncu jeho vládnutia, poďme sa baviť o tom, ako ďalej.

Medzi podobnosti patrí aj skutočnosť, že v oboch krajinách sa ujali termíny úhrnne označujúce tento fenomén: u nás mečiarizmus, v Amerike trumpizmus.

Existuje však jeden nezanedbateľný rozdiel. Keď v roku 1998 opozícia na Slovensku začala po sérii porážok konečne ťahať za jeden povraz a ako spoločný cieľ s početnými občianskymi organizáciami si stanovila porážku Mečiara vo voľbách, opakované predvolebné prieskumy, postoje politikov a nálady v spoločnosti postupne signalizovali, že Mečiarovo HZDS vládu po voľbách nezostaví, ani ak získa najviac hlasov – nebude s kým.

To sa o výsledku hlasovania Američanov 3. novembra 2020 v týchto hodinách nedá povedať.

Stojí za pripomenutie, čo nám krátko po voľbách, na jar 1999, odkázala uznávaná republikánska politička, bývalá veľvyslankyňa USA v OSN Jeane Kirkpatricková. V rozhovore s Milanom Šimečkom a Štefanom Hríbom pre Domino-fórum konštatovala, že „Slovensko bude na opätovné získanie dôveryhodnosti potrebovať ešte aspoň jedny ďalšie voľby“. Vďaka obrovskému nasadeniu sme to nakoniec dokázali.

Biden a Slovensko

Viacerí analytici usudzujú, že pokiaľ ide o prestíž Spojených štátov vo svete, ako aj o postavenie USA v očiach spojencov, ani v prípade Bidenovho víťazstva nebude náprava rýchla ani automatická.

No hoci bremená, aké budú mať na pleciach Spojené štáty aj po eventuálnom Bidenovom víťazstve, sú obrovské a bude ich treba niesť všetky naraz – ekonomická recesia, epidémia, sociálne nerovnosti, systémový rasizmus, klimatická kríza, extrémna polarizácia – ešte stále existujú argumenty, že americká spoločnosť má potenciál na to, aby sa s týmito výzvami začala seriózne vyrovnávať. Ako Európania združení v našej širšej vlasti – Únii, ako Stredoeurópania i ako obyvatelia Slovenska máme životný záujem na tom, aby sa Amerike, s ktorou nás viažu početné a dlhotrvajúce zväzky, darilo.

Za takmer polstoročnú politickú kariéru Biden prežil mnoho, popri úspechoch sa nevyhol chybám. Za obdobie, keď sme ho v strednej Európe bližšie spoznali, má skôr bilanciu úspechov. Na jeseň 1997 viedol spolu so senátorom Jessiem Helmsom náročné vypočutia pred zahraničným výborom senátu o postoji USA k rozšíreniu NATO.

Bolo ich spolu deväť, dodnes sú učebnicovým príkladom seriózneho prístupu parlamentárov ku kľúčovému politickému rozhodnutiu tých čias. Vo svojom súhlase s prijatím ďalších členov vytrval aj neskôr, vrátane podpory Slovenska. Spomínal, že v Scrantone v Pennsylvánii, kde sa narodil, žilo veľa Írov a Slovákov, o ktorých vie, „že to boli silní a húževnatí ľudia“.

Oceňoval pokrok, aký Slovensko dosahovalo pri príprave na členstvo v aliancii. Spolupracoval s našou ambasádou, na jeseň 1999 prišiel napríklad na spoločné česko-slovenské oslavy 10. výročia Nežnej revolúcie v budove kongresu, kde odzneli pozdravy prezidentov Clintona, Schustera a Havla a kde sa na konferencii diskutovalo o budúcnosti slobody.

Vyslovil uznanie pokroku, aký oba štáty po páde komunizmu dosiahli, pogratuloval obom vyznamenaným veľvyslancom k udeleniu medaily za službu demokracii nadáciou National Endowment for Democracy – no neváhal sa priamo na mieste, napriek slávnostnej atmosfére, ostro ohradiť proti múru, ktorý vtedy na ochranu pred Rómami postavili v Ústí nad Labem. „Nemôžeme tolerovať nové múry intolerancie,” povedal.

Základný demokratický inštinkt a ukotvenie vo svete rešpektujúcom ľudskú dôstojnosť ho neopustili doteraz. Veľkou otázkou je, či dostane príležitosť uplatniť tieto hodnoty aj na poste hlavy štátu, ktorého pôsobenie a vplyv presahuje jeho hranice.

Kocky sú hodené.
 
 
Martin Bútora