Tohoročnú cenu Nadácie Dagmar a Václava Havlovcov VIZE 97 udelili významnému českému sociológovi Miloslavovi Petruskovi in memoriam. Na slávnostnom obrade v priestoroch Pražskej križovatky si vyše 500 prítomných vypočulo laudatio od Martina Bútoru.
Ceny Nadácie VIZE 97 sa udeľujú osobnostiam, ktoré sa vyznamenali vo svojom odbore, a pritom ho dokázali prekročiť, včleniť svoju disciplínu do širšieho kultúrneho rámca, odkrývať prekvapujúce súvislosti. Z rúk Dagmar Havlovej cenu prevzal vnuk laureáta Jan Holub. Nadácia VIZE 97 pri tejto príležitosti vydala aj knihu esejí profesora Petruska pod názvom Spoločnosť a kultúra. Súčasťou dopoludňajšieho programu bola verejná diskusia o jeho diele a odkaze.
„Bol očarujúcou osobnosťou – povedal vo svojom vystúpení Martin Bútora – strhujúci rétor, brilantný teoretik, znalec umenia, renesančná bytosť, budovateľ inštitúcií, pevný ťahúň v dvojzáprahu, aký vytvoril s Alenkou Miltovou, keď spolu snovali publikačnú infraštruktúru milovanej vedy nemilovanej predchádzajúcim režimom. Dielo človeka, ktorý na vlastnej koži zakúsil násilne zastavený čas a postavil sa voči tomu odvážne i dôstojne.“ Najdôležitejšie u profesora Petruska neboli znalosti, ale sila jeho vlastnej výpovede: „Zasväcoval záujemcov do zložitosti a nejednoznačnosti sociálneho sveta, do rozmanitých spôsobov, ako sa o ňom dá premýšľať, do kontextov, v ktorých možno chápať skutočnosť.“ Bol tým, čo pod pojmom vzdelanca rozumel Václav Havel, keď povedal: „Žádný z velkých problémů dnešního světa nelze řešit bez účasti vzdělanců. Ale nemyslím tím pouhé specialisty, myslím vzdělance jako lidi, kteří si uvědomují širší a hluboké souvislosti jevů, a proto pociťují i zesílenou odpovědnost za svět.“
V minulosti cenu získali okrem iných neurochirurg a mysliteľ Karl H. Pribram, spisovateľ a semiotik Umberto Eco, vedec a filozof Zdeněk Neubauer, informatik Joseph Weizenbaum, ekonóm Robert B. Reich, psychológ Philip G. Zimbardo, sociológ Zygmunt Bauman, spisovateľka, lingvistka a psychoanalytička Julia Kristeva, geológ a spisovateľ Václav Cílek, esejista a literárny kritik Konrad Paul Liessmann a teoretička umenia Iva Mojžišová.
Aj keď Miloslav Petrusek žil v Prahe, tak ako málokto poznal aj slovenské intelektuálne a umelecké prúdy: čítal slovenské časopisy, sledoval diskusie, navštevoval predstavenia divadiel, kupoval knihy v slovenčine, pôvodiny i preklady. So Slovenskom ho spájali početné nitky, poznal viacero generácií slovenskej sociologickej obce, a nebola to iba pasívna evidencia toho, čo sa na Slovensku deje, bola to obojstranná živá komunikácia.
Sociológ Petrusek bol jedinečný v tom, ako dokázal oslovovať rôzne publiká, svojich sympatizantov mal medzi ľuďmi mnohých profesií – humanistov, žurnalistov, prírodovedcov, umelcov, právnikov, učiteľov, politikov. Spoločenské vedy majú totiž podľa neho „dve auditóriá“, svoje vlastné, odborné, a potom to druhé, širšiu verejnosť. „Orientace k veřejnosti znamená plnit základní funkci společenských a humanitních věd, jíž je funkce kritická. Demokracie, která si nedokáže nastavit zrcadlo, nikdy nebude dobře fungovat.“
Laudatio pre Miloslava Petruska od Martina Bútoru [pdf]
Správa Cena VIZE 97 in memoriam pro prof. Petruska
Fotografie zo slávnostného ceremoniálu sú na webstránke vize.cz
