Prezident IVO o Vladimírovi Mečiarovi a Václavovi Havlovi pre dva spravodajské portály.

Mečiar občas sám veril svojim výmyslom, tvrdí Mesežnikov

Aktuality.sk, 26. 7. 2012

Otec vlasti, alebo aj „Len On“, v každom prípade však trojnásobný premiér a predseda HZDS Vladimír Mečiar dnes oslavuje okrúhlu 70-tku. Ako jeho politický prínos pri tejto príležitosti hodnotí politológ Grigorij Mesežnikov?

Čo považujete za najväčšie pozitíva politika Vladimíra Mečiara?

Som skôr zástanca kritického prístupu k Vladimírovi Mečiarovi, ale k pozitívam by som mohol zaradiť pokojné rozdelenie Česko-Slovenska, hoci o tom nerozhodoval Mečiar, softvér mali v Prahe. Za pozitívum sa dá hodnotiť základná zmluva s Maďarskom z roku 1995. Je pravda, že slovenský príbeh je nakoniec úspešný príbeh, ale nie vďaka Mečiarovi, ale skôr by som povedal, že napriek Mečiarovi.

Čím sa podľa zapísal do histórie negatívne?

Slovensko stratilo 5 rokov po rozdelení Česko-Slovenska vďaka mocenskému politickému štýlu, ktorého bol Mečiar reprezentantom. Mečiar sa prezentoval snahou uzurpovať moc, nevedeli sme, kam smerujeme a možno nechýbalo veľa a dnes by sme hodnotili túto etapu úplne inak. Celý ten štýl politiky bol zlý a nebezpečný. Z konkrétnych vecí treba spomenúť únos Michala Kováča mladšieho, smrť Roberta Remiáša, zmarené referendum, prenasledovanie a zastrašovanie opozície, protimenšinová politika, napätie v národnostných otázkach.

Vladimír Mečiar viackrát v priebehu rokov 1990 až 1998 avizoval, že sú na neho chystané atentáty. Myslíte si, že mu reálne niekedy hrozilo nebezpečie, alebo šlo skôr o taktiku - napríklad vzbudiť ľútosť, sympatiu...

Niekedy sa dalo pri jeho slovách skutočne pousmiať a mám pocit, že niektorým vlastným fabuláciám aj skutočne uveril. Nemyslím si však, že patril k politikom, ktorým reálne hrozilo takéto nebezpečenstvo. Povedzte sám, kto by ho chcel reálne odstrániť? Išlo o taktiku, vyvolať súcit u časti jeho voličskej základne, to sa mu aj darilo.

Mečiar zrejme nie najlepšie odhadol, kedy odísť zo scény, až sa dostal s preferenciami na úroveň jedného percenta. Myslíte si, že stratil schopnosť osloviť ľudí, alebo už občanov zaujímali iné témy, ktoré on napríklad nepokrýval?

Jeho strana stratila obsah, význam. Strana plnila len Mečiarovu osobnú mocenskú ambíciu, po roku 1998 stratil významnú časť vplyvu, navyše o rok neskôr vznikla nová strana, Smer, ktorá prebrala časť jeho sympatizantov. Priniesla atraktívnejší, modernejší program i atraktívnejšieho lídra a tým urýchlila koniec HZDS.

Dvakrát sa usiloval získať prezidentský post, no neuspel. Čím to je, že bol takým fenoménom, ktorý delil spoločnosť na jeho zástancov i oponentov, ktorí sa práve v takýchto chvíľach, ako boli prezidentské voľby, zjednotili proti nemu?

Presne ako ste naznačili - bol polarizujúcou osobnosťou, ktorá delila a spájala. Dokázal mobilizovať všetkých svojich demokratických odporcov k tomu, aby išli voliť a volili proti nemu. Je pravda, že ho kandidovanie za prezidenta akoby udržiavalo pri politickom živote, ale v konečnom dôsledku, si myslím, to bola z jeho strany chyba, dvakrát kandidovať a utrpieť dve takéto porážky.

Z čias vlády Vladimíra Mečiara sa však datujú aj závažné skutky, ktoré poznačili atmosféru v spoločnosti – zavlečenie Michala Kováča ml. do cudziny, smrť Roberta Remiáša. Mladá generácia si však dnes na to sotva pamätá, Mečiara možno vnímajú ako politika, ktorý rokoval s Klausom o rozdelení. Myslíte si, že nenastane ešte niekedy renesancia vo vzťahu spoločnosti, histórie k Vladimírovi Mečiarovi?

Iste, emócie, ktoré sú ešte dnes živé, časom opadnú a príde k hodnoteniu, ale som presvedčený, že poctiví historici, ktorí ho budú hodnotiť v zmysle prínosu pre spoločnosť, zvýraznia problematické miesta v jeho rozhodnutiach.

Má HZDS ešte reálne na to, aby sa s iným predsedom dostalo späť do parlamentu?

Takúto šancu, podľa mňa, nemá ani s týmto, ani so žiadnym iným predsedom.

-lp-

***

Havlova abdikácia veštila koniec spoločného štátu s Čechmi

Aktualne.sk, 20. 7. 2012

BRATISLAVA - Keď v roku 1992 Václav Havel odchádzal z funkcie prezidenta, jeho krok priamo veštil, že rozkol štátu je neodvratný. Známy Čechoslovák a zástanca federácie osud oboch krajín už zvrátiť nemohol. Havlova abdikácia prišla 20. júla 1992, teda tri dni po tom, čo Slovenská národná rada prijala Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky.

Havel, ktorý mal ako prezident len malé právomoci, zistil, že mu veľmi nesedia politické a ekonomické názory novej politickej elity reprezentovanej Václavom Klausom a Vladimírom Mečiarom. Práve oni mu začali vyčítať, že je nepraktický idealista, ktorý chce zvrátiť chod histórie do prvých dní Masarykovej demokracie.

Vtedajší československý prezident sa náhle premenil z ikony na vinníka. Predhadzujú mu, že je „naivný snílek“, nepoužiteľný pre veľkú politiku. V tom čase už mohol skoro za čokoľvek. Jeho politická porážka sa nezadržateľne blížila.

„Havel svoje postoje verejne otvorene prezentoval. Mal ale príliš krátke obdobie na to, aby o nich presvedčil ostatných. Od pádu komunizmu ubehli len dva roky, neexistovali mechanizmy, ktoré by umožňovali občianskej spoločnosti presadzovať svoje predstavy,“ približuje politológ Grigorij Mesežnikov.

„Ako človek, ktorý mal politický inštinkt a videl výsledky volieb v roku 1992, prišiel k úvahe, že badať jednoznačný dynamizmus a spoločný štát sa už nedá zachrániť,“ upozorňuje Mesežnikov.

Slováci Havlovu postavu v tom čase vnímali rozlične. „Ľudí, ktorí sa prihovárali za rozpad Československa a vznik samostatnej republiky, bolo podľa prieskumov do 20 percent. Predpokladám, že títo ľudia pozitívne Havla nevnímali. Väčšina obyvateľov sa skôr prihovárala za rôzne formy zachovania spoločného štátu. Medzi nimi bol Havel dôveryhodný,“ hovorí Mesežnikov.

Havel po tom, čo nebol zvolený slovenskou časťou snemovne Federálneho zhromaždenia v roku 1992, rezignoval aj tým, že nechal veciam voľný priebeh.

Referendum sa nakoniec nekonalo. „Konala sa petičná akcia za zachovanie štátu, vyzbieral sa vtedy viac ako milión podpisov. Lenže vtedy neexistoval ani len zákon o referende. Občania preto nemali priestor pretaviť svoj názor do nejakej konkrétnej podoby,“ pripomína Mesežnikov.

Spoločnosť bola na krátku chvíľu paralyzovaná. Ako pripomína Mesežnikov, Havel sa obával i vývoja na Slovensku, pokiaľ sa vlády chopí HZDS na čele s Vladimírom Mečiarom. „V tomto prípade mu história, a síce prvých päť rokov slovenskej samostatnosti, dala za pravdu,“ dodal.

Václav Havel sa v januári 1993 stal prvým prezidentom samostatnej Českej republiky.

Stanislava Harkotová

(krátené)