Ponúkame Vám analýzu analytika IVO Miroslava Kollára venovanú hodnoteniu plnenia programového vyhlásenia vlády Ivety Radičovej v oblasti kultúry a médií, napísanú pre www.infovolby.sk.

Kultúra

Programové vyhlásenie vlády v oblasti kultúry bolo na prvý pohľad pomerne ambiciózne, s úmyslom pustiť sa do riešenia širokého spektra problémov, od kľúčového – financovania kultúry (zámer zefektívnenia a rozšírenia systému viaczdrojového financovania kultúry, s dôrazom na vytvorenie podmienok pre účinnú a transparentnú podporu pre neštátnu kultúru), cez inštitucionálne reformy v rezorte, až po ochranu kultúrneho dedičstva vrátane jeho digitalizácie a otvorenie diskusie o budúcnosti vzťahu cirkví a štátu (oblasti médií sa venujeme v samostatnej časti). Navyše sa prvýkrát objavila zmienka o význame ekonomického potenciálu tejto oblasti v spojení s náznakmi pochopenia významu kreatívnej ekonomiky a synergie prepojenia kultúry, vzdelania a priemyslu. Popri deklarovanej snahe ministra kultúry zastaviť hneď po nástupe do funkcie niektoré najvypuklejšie prípady netransparentného a neefektívneho nakladania s verejnými zdrojmi v rezorte (napríklad zmluvu na digitalizáciu kultúrneho dedičstva rádovo v stovkách miliónov eur), už v úvode funkčného obdobia negatívne prekvapili niektoré personálne riešenia na ministerstve, napríklad personálna kontinuita v sekcii médií a audiovízii, najmä vo vzťahu k zámeru vlády riešiť zásadné problémy v oblasti médií a audiovízie, vrátane disfunkčnej legislatívy (tlačový zákon, zákon o televíznom a rozhlasovom poplatku, zmluva so štátom), ktorých pôvod pramenil práve z práce tejto sekcie v predchádzajúcom volebnom období.

V tomto príspevku nie je priestor na detailnejšiu analýzu jednotlivých riešení, ktoré sa stihli realizovať, resp. začať realizovať, preto uvádzam len niekoľko modelových situácií. Príkladom rozporu deklarovaných ambícií zásadne riešiť konkrétny problém s reálnym konečným stavom je riešenie transparentnosti nakladania s verejnými zdrojmi v oblasti audiovízie. Po dôrazných protestoch nezávislých producentov proti pomerom, ktoré panovali pri rozdeľovaní prostriedkov v Audiovizuálnom fonde či Slovenskej televízii, nasledovali konkrétne kroky zo strany ministra. Ich výsledkom bolo okrem personálnych zmien v orgánoch fondu aj prijatie viacerých administratívnych opatrení, ktoré však nezmenili celkovú povahu inštitúcie, v ktorej prevažuje úradný pohľad na vec nad reálnou snahou vytvárať jasné a čitateľné podmienky pre podporu audiovizuálneho prostredia. Navyše posledné personálne rozhodnutie, keď minister do Rady AVF nevymenoval na pozíciu, ktorá mala byť obsadená nezávislým producentom ani jedného z dvoch kandidátov profesijných združení producentov, ale vlastného človeka (ten bol navyše zamestnancom RTVS, ktorá už mala v rade fondu vlastného zástupcu) ukázalo reálnu mieru rešpektovania názoru odborného prostredia. Naopak, jedným z pozitívne hodnotených projektov bol projekt obnovy slovenských hradov. Hoci nebol vnímaný ako súčasť systémového riešenia obnovy kultúrneho dedičstva (aj keď sa na toto volebné obdobie podarilo alokovať zatiaľ najvyššiu sumu na túto prioritu), s využitím pracovného zaradenia nezamestnaných do týchto projektov, resp. získania ďalších zdrojov sa začala realizovať obnova desiatok hradov.

V oblasti kultúry sa za necelú polovicu funkčného obdobia vlády I. Radičovej stihlo na prvý pohľad realizovať podstatnú časť programu. Po roku pôsobenia jej kabinetu patril dokonca minister kultúry k najobľúbenejším ministrom. S každým ďalším riešením, resp. návrhom riešení problémov v rezorte však narastal odpor kultúrnej obce – čo samo osebe nemusí ešte signalizovať nesprávne zámery, resp. konanie ministra. Problémom však bolo, že viaceré z riešení, ktoré vyvolali spory, neviedli k zlepšeniu situácie (napríklad prípad „spisovateľského“ kaštieľa v Budmericiach), nerešpektovali dlhoročné expertné návrhy (prípad galérie Danubiana a zámeru jej premeny na Kunsthalle), resp. počiatočné deklarované zámery o zásadnú zmenu, stransparentnenie pomerov a pod. neviedli v koncovke k reálnej kvalitatívnej zmene (audiovízia). Keď sa k tomu pridali viaceré rozhodnutia, ktoré síce priamo nerealizovalo ministerstvo, ale malo na ne výrazný vplyv (napríklad rozhodovanie o ďalšom využití Domu umenia v Bratislave s výsledkom vytesnenia alternatívnej kultúry z centra mesta, personálne a následne zásadné obsahové zmeny v projekte Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013, ktoré výrazne modifikujú pôvodný zmysel projektu a pod.), nemožno sa pri hodnotení pôsobenia vlády v tejto oblasti vyhnúť otázke, aké sú reálne prínosy realizovaných či navrhovaných opatrení pre slovenskú kultúru.

Nespokojnosť kultúrnej obce napokon vyvrcholila po spomínanom výberovom konaní na využitie priestorov Domu umenia v centre Bratislavy až do podoby výzvy na odvolanie ministra kultúry. Signatári výzvy vyjadrili „hlboké znepokojenie nad stavom úplného rozvratu rezortu kultúry, za ktorý nesie minister zodpovednosť“. Väčšinu krokov, ktoré podnikol, sa podľa ich názoru „javí ako cielená likvidácia takmer všetkého, čo ešte v slovenskej kultúre a umení napriek ťažkým podmienkam ako-tak fungovalo“. Namiesto principiálnych riešení priniesol podľa signatárov „nerozvážne, hlboko neodborné a svojvoľné nápady, ktorých dôsledky budú musieť sanovať ďalšie vlády a predovšetkým občania a daňoví poplatníci“.

A hoci sa minister kultúry tesne pred voľbami usiloval aspoň otvoriť, resp. akcelerovať viaceré z tém, ku ktorým sa vláda zaviazala v programovom vyhlásení (zmena spôsobu financovania cirkví, transformácia TASR, systémové riešenie financovania kultúry), resp. realizovať niektoré personálne zmeny pred ukončením jeho mandátu (nový generálny riaditeľ Slovenského národného divadla), až na niekoľko výnimiek mala väčšina realizovaných aktivít v tejto oblasti lepší marketing, ako reálny pozitívny dosah na systémové zmeny v oblasti kultúry.

Médiá

Pri odpočte v oblasti médií pred ostatnými parlamentnými voľbami som vyjadril údiv nad tým, že napriek vtedajšiemu stavu slovenských médií, legislatívnej „kvalite“ mediálneho prostredia, majetkovej koncentrácii, politickému tlaku na médiá atď. sa tejto problematike jednotlivé strany vo svojich programoch venovali minimálne. Podobne stručná bola následne aj časť venovaná médiám a audiovízii v programovom vyhlásení vlády I. Radičovej. Aj v tých zopár vetách však nájdeme viacero nezrovnalostí (vláda sa napríklad zaviazala zrušiť „koncesionárske poplatky“, pričom tento pojem slovenská legislatíva nepoužíva už od schválenia tzv. zástrčkového zákona a hlavne, vláda poplatky zrušiť nemôže, pretože sú dané zákonom – t. j. môže maximálne ich zrušenie navrhnúť). Nevyváženosť tém programového vyhlásenia – na jednej strane veľké systémové návrhy, ako sú zrušenie poplatkov či transformácia TASR (z čoho na čo?) a na druhej strane detaily bez kontextu, napríklad označovanie programov a ochrana detí pred nástrahami internetu, ako aj absencia niektorých tém (napríklad komplexné odstránenie administratívnych bariér v zákonoch prijatých za minulé volebné obdobie, prehodnotenie úrovne regulácie) nedodávalo tejto časti programového vyhlásenia veľkú dôveryhodnosť.

Hlavné očakávania sa viazali k náprave najväčších nedostatkov mediálnej legislatívy prijatej v predchádzajúcom období. Prinajmenšom v prípade tlačového zákona sa to do značnej miery podarilo – po opätovnom schválení prezidentom vráteného zákona sa novým znením obmedzilo verejným funkcionárom právo na odpoveď – ponecháva im ho len vo vzťahu k nepravdivým a skresleným faktom, odníma im právo žiadať o odpoveď, pokiaľ sa informácie vzťahujú k výkonu ich funkcie a ruší finančné sankcie za nezverejnenie odpovede. Novela zákona tiež rozširuje dôvod na odmietnutie publikovania opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia v prípadoch, ak by bol takýmto krokom spáchaný trestný čin, priestupok, iný správny delikt, alebo by to bolo v rozpore s dobrými mravmi či právom chránenými záujmami tretej osoby. Osoba, voči ktorej sa vedie trestné konanie, bude mať právo reagovať na uverejnené fakty.

Najzásadnejšou legislatívnou a inštitucionálnou zmenou prešlo od roku 2011 vysielanie verejnej služby. Po problematickom, časovo rekordnom legislatívnom procese (čo je ťažko akceptovateľné najmä vo vzťahu k rozsahu zmien, ktoré zákon o zlúčení STV a SRo prináša) vznikol od 1. januára 2011 Rozhlas a televízia Slovenska (RTVS). Napriek tomuto hektického vzniku a rizikám s ním spojenými RTVS prvý rok existencie ustál, aj keď riešil primárne problémy vyplývajúce zo vzniku inštitúcie a z vysporiadania sa s dôsledkami práce predchádzajúceho manažmentu STV. Na druhej strane RTVS kontinuálne strácala relevantnosť z hľadiska poskytovaného obsahu – najmä v televíznej časti. Pokračujúci pokles sledovanosti televíznych programov RTVS sa zastavil až na hranici, ktorá môže vyvolať otvorenie diskusie o relevantnosti takejto programovej služby a jej legitimite vo vzťahu k financovaniu z verejných zdrojov – kumulatívny share oboch jej programových služieb klesol v druhej polovici roka 2011 pod 10 %. Bol to na jednej strane dôsledok zlých programových rozhodnutí z minulosti, ako aj zmeny štruktúry príjmu televízneho signálu domácnosťami (v roku 2011 v dôsledku ukončenia analógového terestriálneho vysielania významne narástol podiel satelitného príjmu, čím sa výrazne zvýšil podiel multikanálových domácností – a teda narástla aj konkurencia pre televízne programy RTVS), na druhej strane nová inštitúcia priniesla v roku 2011 v oblasti programu len minimálne impulzy, ktoré by mohli zvýšiť jej relevantnosť a dôveryhodnosť.

V závere roka 2011 sa tiež udiala legislatívna zmena, ktorá od 1. 1. 2013 zásadne zmení charakter financovania vysielania verejnej služby na Slovensku. Doterajšiu prax priameho financovania médií verejnej služby občanmi (tieto platby tvoria v súčasnosti tri štvrtiny rozpočtu RTVS) nahradí priamym financovaním cez štátny rozpočet, pričom výška ročného príspevku pre RTVS bola stanovená na 0,142 % hrubého domáceho produktu (ale vždy najmenej 90 mil. eur na rok). Táto suma vychádza zo súčasného nastavenia rozpočtu RTVS, neumožňuje však zásadný rozvoj programových služieb do budúcnosti (pre porovnanie Česká televízia a Český rozhlas majú spolu ročný rozpočet takmer 400 mil. eur). Na jednej strane môže táto zmena znamenať väčšiu stabilitu vo financovaní, na druhej strane otvára priamejšiu možnosť na politické ovplyvňovanie vysielateľa verejnej služby pri každoročnom schvaľovaní štátneho rozpočtu.

Rozpad vlády a rozhodnutie o predčasných voľbách prerušilo ďalšie transformačné procesy – napríklad v súvislosti s budúcnosťou verejnoprávnej Tlačovej agentúry SR (minister kultúry skončil pri ustanovení expertnej skupiny na riešenie jej transformácie), ktoré sa zrejme budú modifikovať až v závislosti od zloženia vládnej koalície po parlamentných voľbách v marci 2012 a jej priorít v oblasti médií.

Kauza odpočúvania novinárov Vojenským obranným spravodajstvom otvorila viaceré otázky: na jednej strane neujasnenosť prípustnosti nasadenia niektorých – aj keď formálne legálnych – postupov voči novinárom vo vzťahu k zabezpečeniu slobody prejavu a slobodného vykonávania novinárskeho povolenia. Na druhej strane zverejnené informácie potvrdili zlyhanie konkrétnych novinárov z pohľadu nezávislého a profesionálneho výkonu novinárskej práce.

Celkovo možno konštatovať, že legislatívne zásahy zmiernili najväčšie deformácie mediálneho prostredia z predchádzajúceho obdobia, resp. snažili sa vytvoriť priestor na riešenie prežitia médií verejnej služby. O kvalite legislatívneho riešenia budúcnosti médií verejnej služby sa budú ešte dlho viesť diskusie – na jednej strane prinieslo výrazný zásah do fungovania médií verejnej služby bez reálnych analýz efektívnosti a možných dôsledkov a rizík prijatého riešenia, na druhej strane dvadsať rokov trvajúce debaty o efektívnom nastavení fungovania najmä Slovenskej televízie priniesli jediné – opakovanú hrozbu jej kolapsu v závere roka 2010.

Poznámka: Tento text vychádza o. i. aj z hodnotenia kvality demokracie v oblasti nezávislých médií a médií verejnej služby v rámci projektu IVO Barometer v rokoch 2010 – 2011 (autori Miroslav Kollár, Zuzana Mistríková a Tomáš Czwitkovics).

Zverejnené na:
http://www.infovolby.sk/index.php?base=data/parl/2012/analyzy/odpocet/1331196014.txt