Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky,
Vážený pán predseda Poslaneckej snemovne Parlamentu Českej republiky
Vážený pán predseda Senátu Parlamentu Českej republiky
Szanowny panie prezese Parlamentu Europejskiego,
Dámy a páni,

dovoľte poďakovať sa za poctu, že sa smiem prihovoriť tomuto spomienkovému stretnutiu.

Dovoľte tiež poďakovať sa predsedovi slovenského parlamentu Pavlovi Paškovi, že sa postavil ústretovo voči predstavám ľudí z občianskeho prostredia a umožnil tak, aby sa tu dnes podal plastickejší obraz Novembra 89, jeho významu, zmyslu a odkazu.

Dnes sa v Bratislave stretávajú hostia zo zahraničia reprezentujúci národy, ktoré vtlačili nezmazateľnú pečať odporu voči komunizmu. Zmena v roku 1989 sa mohla podariť aj preto, lebo revolta prebehla súbežne v niekoľkých krajinách. To už neboli iba osamotení robotníci v Berlíne v roku 1953; to už nebol iba heroický súboj s presilou počas maďarského Povstania v päťdesiatomšiestom; to nebola iba nesmierne inšpirujúca poľská Solidarita na začiatku 80. rokov; to už neboli iba stovky signatárov Charty 77, tisíce mladých ľudí na Václavskom námestí či desaťtisíce veriacich na Slovensku – to už boli milióny ľudí, ktorí sa postavili za svoju pravdu a odmietli žiť ďalej v dvojtvárnosti a lži. Dovoľte zložiť úctu všetkým tým známym i neznámym bojovníkom od Prahy po Varšavu, od Budapešti po Vilnius, od Zagrebu a Ljubljany až po Sofiu a Bukurešť.

S úctou spomínam na tých bývalých členov slovenského parlamentu, ktorí nielen stáli v službách ideí Novembra od prvých chvíľ, ale ktorí mu aj svojou prácou, svojou nepodkupnou službou vyššiemu cieľu dláždili cestu a ktorí tu už nemôžu byť dnes s nami: Milan Šimečka starší, Marcel Strýko, Ján Langoš.

Som hrdý na to, že tu dnes svoje vyznanie povedali niekdajší študenti, bez ktorých by sa to celé nepohlo. Bolo by tiež prirodzené, keby na takomto zhromaždení popri iných osobnostiach nechýbali tváre Novembra – Milan Kňažko, Ján Budaj, Fedor Gál; keby tu dnes s nami boli ľudia, ktorí ho či už svojím slovom, svojou tvorbou alebo svojimi činmi pripravovali, i tí, ktorí spoluformovali vývoj udalostí v prvých dňoch a týždňoch, ako Miroslav Kusý, Peter Zajac, Mikuláš Huba či umelci ako Rudolf Sikora.

Určite nie preto, že by azda chceli tvoriť onú vysmievanú „hŕstku intelektuálov“, ktorá si chce „sprivatizovať“ dedičstvo Novembra iba pre seba – to je, prosím, hlboké nedorozumenie alebo jednoducho lapsus. Veď to boli práve oni, kto spolu s ďalšími ľuďmi z prostredia Verejnosti proti násiliu naopak prizvali státisíce občanov k účasti na „revolúcii slušných ľudí“.

Slovensko v novembri '89 vykročilo do novej éry ako suverénny a svojprávny partner. V kľúčových chvíľach sa vynorila garnitúra, pre ktorú slovo sloboda malo cveng zlata, ktorá si slovo pluralizmus vedela preložiť do prirodzenej rôznorodosti, ktorá vyznávala étos služby a ochrany dôstojnosti človeka. Tvorili ju intelektuáli, občianski aktivisti, ochranári, vedci, umelci. Neostali zamknutí v pracovniach, ale preniesli sa do ulíc, získali pre svoje predstavy podporu verejnosti a zmenili štruktúry moci. Tvorila ju generácia študentov, ktorí už nechceli žiť v pretvárke, ktorí si povedali „dosť!“ Tvorili ju ľudia, ktorí dostali dar meniť dejiny.

Pri všetkých chybách, akých sa dopustili – akých sme sa dopustili – podarilo sa uskutočniť zásadné systémové zmeny. V kontexte slovenských dejín – od štúrovcov cez memorandovú generáciu, martinských konzervatívcov, hlasistov, ľudáckych politikov, davistov až po dubčekovcov – to bol pozoruhodný úspech širšie založeného prúdu, ktorý sa spolu s podobne orientovanými študentmi osvedčil v kritickom politickom období. Navyše, pri rešpektovaní názorových odtieňov táto garnitúra vytrvala v obhajobe základných pilierov a spolu s kresťanskými demokratmi, maďarskými liberálne orientovanými intelektuálmi z MNI, ktorí dnes oslavujú 20 rokov od svojho založenia, i s partnermi v Čechách a na Morave položila inštitucionálne základy „nového poriadku“.

Bola to jednoznačne nekomunistická politická alternatíva, línia demokratickej modernizácie Slovenska s politickým ukotvením na Západe. V programe Verejnosti proti násiliu Šanca pre Slovensko ame vtedy písali: „Pristupujeme k voľbám s jasným cieľom: dosiahnuť, aby sa začaté premeny stali nezvratnými. Chceme nanovo postaviť dom Slovákov a Slovenska,“ hovorilo sa v programe. Staviame ho – samozrejme spolu s Maďarmi, Ukrajicami, Rusínmi, Čechmi, Rómami a ďalšími, ktorí tu majú svoj domov – už dvadsať rokov a máme šancu v tom pokračovať. Aj to je vzhľadom na naše dejiny niečo nebývalé: všetky spomínané politické generácie by s pokorou pokľakli, keby im osud dožičil taký dlhý čas slobody na uskutočnenie svojich plánov.

Založila sa tak tradícia, o ktorú sa potom mohlo oprieť oveľa širšie spoločenské a politické prostredie, keď v 90. rokoch začala vtedajšia moc dedičstvo Novembra podkopávať a bolo treba zviesť zápas o civilizačnú príslušnosť Slovenska. Slovensko tento zápas napokon vyhralo, a už len to možno považovať za zázrak, ktorý by sa bez Novembra 89 a jeho pokračovania po roku 1998 neuskutočnil. Nemuselo to tak dopadnúť, nikde to nebolo vopred napísané.

Podarilo sa tak, čo sa nepodarilo v prípade Povstania, keď jeho demokratický odkaz zakrátko zvalcoval komunistický režim, a čo sa rovnako nepodarilo v roku 1968, keď dubčekovský sen a mohutný občiansky pohyb rozdrvili sovietske tanky. Podarilo sa to – a Slovensko, ako vidno, už nie je odsúdené iba na porážky.

Mnohí v týchto dňoch spomínali najmä na prvé chvíle. Výbuch túžby po slobode. Energia, eufória, empatia. Sakrálnosť okamihov spoločného zážitku, umocnená nádejou na splnenie túžby po spravodlivosti, nádejou na „nový začiatok“.

No treba nielen spomínať, ale pozrieť sa aj na to, kde sme dnes. V zápase o kvalitu života sme ešte iba na začiatku. Démon strachu už možno nemá takú moc, no vynorili sa iní: démoni cynického pragmatizmu, chamtivosti, verejnej lži, nacionalizmu, populizmu, primitivizmu, arogancie moci. Okolo sebe vidíme rozbujnenú korupciu, problematické súdnictvo, nízku kvalitu verejnej debaty a vyprázdňovanie verejného priestoru. Ak k tomu pridáme rozšírené pocity nespravodlivosti a nerovnosti príležitostí, pokles dôvery ľudí v spoločenské inštitúcie, dostávame neveselý obraz. A problémy sa týkajú viacerých garnitúr, ktoré tu boli od Novembra 1989 pri moci. K niekdajšiemu syndrómu občianskej bezmocnosti, o ktorom hovorili sociológovia v 80. rokoch, sa pridal ďalší symptóm – nezáujem, ľahostajnosť. Toto ste chceli? – oprávnene sa mnohí pýtajú.

Sme v Únii, ale ešte málo myslíme a konáme ako Európania a nie sme dostatočne citliví na globálne problémy.

A predsa: začiatkom roku 2010 sa začína v dejinách Slovenska, ale aj v dejinách prakticky všetkých nových členských štátov Únie z bývalého sovietskeho bloku, niečo neobvyklé: prekročíme spolu hranicu, ktorú sme doteraz neprelomili: vstúpime do tretej dekády budovania demokracie. „Pomalé vŕtanie veľmi tvrdých dosák“, ako svojho času označoval politiku nemecký sociológ Max Weber, bude môcť pokračovať v demokratických podmienkach.

Verejnosť proti násiliu sme na jeseň roku 1989 dokázali stvoriť zázračne rýchlo – dosť rýchlo sa však aj vytratila. Verejnosť, ktorá sa neskôr dokázala zmobilizovať za moderné, európske Slovensko, sa rodila ťažko, ale napokon predsa len vznikla. Dnes treba hľadať nové spojenectvá, novú alianciu, nový typ verejnosti. Také, ktoré budú vytrvalo pracovať na evolúcii „v mysliach a srdciach“, na premene našej mentality. My sme vlastne nemali kedy dozvedieť sa o sebe, čo všetko dokážeme, ak máme skutočne slobodné podmienky na svoj rozvoj, ak máme slobodu a pritom dokážeme nezabúdať na zodpovednosť. Sme v tomto zmysle slova krajinou „nevykopaných hrivien“.

Nadýchnime sa – a vkročme. Môžeme kráčať vzpriamene. Do toho neuveriteľného tretieho desaťročia, v ktorom máme novú šancu spolu s našimi partnermi zo zahraničia i všetkými ľuďmi dobrej vôle meniť pomery okolo nás. Dovoľte popriať do tejto novej éry vytrvalosť, energiu a odvahu.

Martin Bútora