Príhovor Bútora
Excelencie,
milé priateľky a priatelia z Euroatlantického centra,
ctení priaznivci umenia,dámy a páni,
dovoľte úprimne poďakovať za príležitosť povedať pár slov na tomto slávnostnom zhromaždení – a dovoľte tiež vyznať sa z toho, že vstupujem na túto pôdu s určitými rozpakmi. Súvisia s troma okolnosťami.
Po prvé, ako sa tak pozerám okolo, vidím slávnostné róby prítomných dám a elegantný výzor pánov – a hoci aj ja sám som oblečený tak, ako ma vidíte, myslím na to, že vtedy – vtedy – sme tam boli vo svetroch, v nohaviciach, v kostýmoch; to iba tí uzamknutí v sekretariátoch komunistickej strany sa potili v kravatách a oblekoch z Ozety a uvažovali, ako to zastaviť.
Po druhé, patrím ku generácii, ktorá si ešte živo pamätá, ako naše školy navštevovali „priami účastníci“ protifašistického Slovenského národného povstania, ktorí len veľmi ťažko dokázali pretlmočiť deťom a študentom nielen priebeh, ale predovšetkým zmysel udalosti, ktorá spolu s Novembrom 1989 a popri vzdore v roku 1968 tvorí chrbtovú kosť moderných slovenských demokratických dejín.
Po tretie, moje rozpaky súvisia s citlivou témou pamäti, individuálnej, kolektívnej i národnej. Naozaj, ako dosiahnuť, aby sme boli schopní pamätať si to, čo považujeme za hodné uchovávania; ako si všimnúť to, čo je neprehliadnuteľné; ako si pripomínať činy, bez ktorých by sme ako občania, ako národ, ako štát vyzerali inak a bez ktorých – ak dovolíte – by nielen organizácia ako Euroatlantické centrum, ale i celé ukotvenie Slovenska v demokratickom Západe boli iba chimérou?
A predsa, November 89 zaslúži, aby sme sa k nemu vracali. Aj preto, lebo v tých prvých hodinách, dňoch a týždňoch nič nebolo samozrejmé a predvídateľné. Zmena režimu nebola dohodnutá medzi veľmocami. Zmena nebola zrežírovaná Štátnou bezpečnosťou, a bez ohľadu na jej zásahy udalosti nadobudli vlastnú dynamiku. Zmena neprišla sama od seba, nie je pravda, že komunizmus by bol tak či tak skončil, sám od seba, automaticky, že celý November bol vlastne zbytočný a úloha Čechov a Slovákov v ňom bezvýznamná. Ani jeden z týchto mýtov nie je pravdivý – ani tie konšpiračné, ani tie maloverné.
Režim dodýchal predovšetkým preto, lebo sa ocitol pod tlakom. Pod tlakom ekonomickým, pre svoju neefektívnosť. Pod tlakom meniacich sa pomerov v centre impéria – glasnosti, perestrojky, ústupu Sovietov od Brežnevovej doktríny intervencie. Pod tlakom mravným, hlavne vďaka pápežovi Jánovi Pavlovi II., ale aj vďaka východonemeckým a iným duchovným. Pod tlakom občianskym, vďaka poľskej Solidarite i Charte 77, ktorá sa odvolávala na helsinské dohody o ľudských právach. Pod tlakom bezpečnostno-vojenským zo strany slobodného sveta, najmä Reagana a Spojených štátov. A v pravú chvíľu pod tlakom ľudí, ktorí prekročili svoj tieň a vyšli do ulíc. Nebolo to jednoduché: museli zápasiť s démonom strachu.
18. novembra večer sme sa zišli na byte u sociologičky Soni Szomolányi v kruhu ľudí rôznych profesií a radili sme sa o tom, ako vyjsť z uzavretých prostredí von. Takýchto stretnutí sa uskutočnilo viacero: na tom našom poletovali vo vzduchu slová ako verejnosť, občania, občianske fórum, cítili sme, že sa treba pohnúť ďalej. Potom prišla otrasná správa o zabití študenta v Prahe, povedali sme si, že v nedeľu prídeme so sviečkami na námestie SNP. Ale v nedeľu 19. novembra už výtvarníci zvolali stretnutie do Umeleckej besedy, kde sme sa zvítali so stovkami priateľov, s ktorými sme už predtým roky vídavali na rôznych podujatiach – divadelných, ochranárskych, hudobných, na diskusných fórach – ale ktorí sa ešte nikdy sa nestretli takto spolu pokope ako občania spojení odporom k policajnej moci.
Večer sme sa vybrali na Malú scénu SND, kde sa Martin Huba postavil na javisko a oznámil, že herci vstupujú do štrajku. Publikum to prijalo s tichými sympatiami i s rozpakmi, bolo vidno, aká veľká je ešte priepasť medzi rôznymi verejnosťami. No to sa rýchlo menilo. Keď sme sa na druhý deň, 20. novembra, počas prvého stretnutia koordinačného výboru Verejnosti proti násiliu, dozvedeli, že študenti vyrážajú do ulíc, samozrejme nám viacerým stislo žalúdok: nestlčú ich? prípadne nepostrieľajú, keby došlo k bitkám, tak ako krátko predtým v Pekingu? Ale Milan Kňažko povedal: sú to dospelí ľudia, už sa rozhodli.
Popoludní s Fedorom Gálom, Petrom Zajacom, Janom Budajom a ďalšími vybrali na Filozofickú fakultu na Gondovej ulici skoncipovať prvé vyhlásenie VPN, ktoré som potom v zaplnenej Umeleckej besede prečítal. Posledná veta tohto vyhlásenia znela pateticky: „Zoberme ako občania svoje záležitosti do vlastných rúk!“ No ešte pred pol hodinou, na skok odtiaľ, v úplne prázdnej, zlovestne pôsobiacej budove FFUK sme po dopísaní týchto slov nevedeli, či sa vôbec dostaneme von, pretože sa k nám dostala správa, že dolu na nás čakajú tajní. Ešte vždy nebolo jasné, či nezasiahnu.
Onedlho sa už nedalo. Bariéry sa postupne lámali, v pondelok sa zaplnilo Hviezdoslavovo námestie, v utorok podvečer sa na Gottwaldovom námestí stretol ešte väčší dav, v stredu dopoludnia tisíce žiadajú pred Justičným palácom prepustenie Bratislavskej päťky a o štvrtej sa na námestí SNP (kam pred čosi vyše sto hodinami chceli iba prísť so sviečkami!) konal prvý veľký míting, kde sa už zišli desiatky tisíc ľudí. Dejiny sa pohli.
Slovensko v novembri '89 vykročilo do novej éry ako suverénny, svojprávny, samostatný partner. V kľúčových chvíľach sa vynorila garnitúra, ktorej základným krédom bola liberálna demokracia. Garnitúra, pre ktorú slovo sloboda malo cveng zlata, ktorá si slovo pluralizmus vedela preložiť do prirodzenej rôznorodosti, ktorá vyznávala étos služby a ochrany dôstojnosti človeka. Tvorili ju intelektuáli, občianski aktivisti, ochranári, vedci, umelci. Neostali zamknutí v pracovniach, ale preniesli sa do ulíc, získali pre svoje predstavy podporu verejnosti a zmenili štruktúry moci. Tvorila ju generácia študentov, ktorí už nechceli robiť kompromisy a žiť v pretvárke, ktorí si povedali „dosť!“ Tvorili ju ľudia, ktorí dostali dar meniť dejiny.
Pri všetkých chybách, akých sa dopustili, dokázali uskutočniť zásadné systémové zmeny. V kontexte slovenských dejín – od štúrovcov cez memorandovú generáciu, martinských konzervatívcov, hlasistov, ľudáckych politikov, davistov až po dubčekovcov – to bol pozoruhodný úspech širšie založeného prúdu liberálnej demokracie, ktorý sa spolu s podobne orientovanými študentmi osvedčil v kritickom politickom období. Navyše, pri rešpektovaní názorových odtieňov táto garnitúra vytrvala v obhajobe základných pilierov a spolu s kresťanskými demokratmi, maďarskými liberálne orientovanými intelektuálmi i s partnermi v Čechách a na Morave položila inštitucionálne základy „nového poriadku“.
Bola to jednoznačne nekomunistická politická alternatíva, línia demokratickej modernizácie Slovenska s politickým ukotvením na Západe. „VPN pristupuje k voľbám s jasným hlavným cieľom: dosiahnuť, aby sa začaté premeny stali nezvratnými. Naším cieľom je nanovo postaviť dom Slovákov a Slovenska,“ hovorilo sa v programe. Staviame ho už dvadsať rokov a máme šancu v tom pokračovať. Aj to je vzhľadom na naše dejiny niečo nebývalé: všetky spomínané politické generácie by s pokorou pokľakli, keby im osud dožičil taký dlhý čas slobody na uskutočnenie svojich plánov.
Založila sa tak tradícia, o ktorú sa potom mohlo oprieť oveľa širšie spoločenské a politické prostredie, keď v 90- rokoch začala vtedajšia moc dedičstvo Novembra podkopávať a bolo treba zviesť zápas o civilizačnú príslušnosť Slovenska. Slovensko tento zápas napokon vyhralo, a už len to možno považovať za zázrak, ktorý by sa bez Novembra 89 a jeho pokračovania po roku 1998 neuskutočnil. Nemuselo to tak dopadnúť, nikde nebolo vopred napísané, že sa staneme súčasťou demokratickej Európy a členmi Severoatlantickej aliancie, že budeme vlastne najúspešnejší spomedzi našich partnerov, keďže sme aj v OECD, v Schengene i v eurozóne.
Nezabúdajme, že sa to podarilo vďaka úsiliu mnohých, a mimovládne organizácie ako Euroatlantické centrum a jeho predchodcovia sa na tom mohli tak mimoriadne podieľať aj preto, lebo vyznávali kľúčový kód správania označený troma „k“: komunikácia, kooperácia, koordinácia.
Podarilo sa tak, čo sa nepodarilo v prípade Povstania, keď jeho demokratický odkaz po troch zvalcoval komunistický režim, a čo sa rovnako nepodarilo v roku 1968, keď túžbu po zmene a mohutný občiansky pohyb rozdrvili sovietske tanky. Podarilo sa to – a Slovensko, ako vidno, už nie je odsúdené iba na porážky.
No keď sme sa namáhavo vyškriabali na horu, na obzore sa objavili ďalšie kopce, bolo jasné, že, obrazne povedané, Mount Everesty sú ešte poriadne ďaleko. V zápase o kvalitu života sme ešte iba na začiatku. Démon strachu už možno nemá takú moc, no vynorili sa iní: démoni korupcie, cynického pragmatizmu, chamtivosti, závisti, verejnej lži, nacionalizmu, populizmu, primitivizmu, arogancie moci. Dakedy vzbudzujú dojem, že sú navzájom zohraní, pospájaní, všadeprítomní – až si mnohí zúfajú, že nevedia, či sa s tým dá niečo robiť.
Jedno však asi vieme: o generáciu neskôr sa tí, čo sa narodia zajtra, budú terajších dospelých pýtať, aký svet tu pre nich pripravili. Tak ako sa dnešní dvadsaťroční, ktorí v čase Novembra ešte neboli na svete a ktorým celý ten komunizmus pripadá smiešny, trápny, slabučký, pýtajú svojich rodičov, starých rodičov, príbuzných, blízkych: ako ste to mohli dopustiť? Kde ste boli? Čo ste proti tomu robili? Prečo ste mlčali, ak ste v duchu nesúhlasili? Veď keby ste to spoločne odmietli, mocní by nemali šancu!
Takto sa, milí priatelia z Euroatlantického centra, budú pýtať aj vás.
Držím vám palce, aby ste si našli vlastný spôsob, ako meniť svet okolo seba, ako urobiť Slovensko vľúdnou krajinou solidárnych so slabými a prenasledovanými, aby ste si utvorili vlastný étos služby a dokázali preň zapáliť aj ostatných – a tak nás všetkých priblížili o kúsok k tomu Mount Everestu...!
Kľúčové oblasti a udalosti vývoja bezpečnostného a obranného sektora SR v rokoch 1993-2023.
Pri príležitosti 20-teho výročia vstupu SR do NATO sprístupňujeme publiáciu z roku 1998.
Výskumná štúdia zameraná na kľúčové oblasti digitálnej gramotnosti ľudí v preddôchodkovom a dôchodkovom veku.
Výskumná reflexia kľúčových postojov internetovej populácie SR v oblasti kybernetickej bezpečnosti.
Autentické svedectvo o vývoji politickej slobody v ponovembrovom Slovensku a Česko-Slovensku. Udalosti rokov 1990-1992.
Proces prechodu k demokracii v kontexte formovania a fungovania slovenskej štátnosti.
Navštívte nás na Facebooku
