Zdroj: denník SME, 5.8.2009
Spôsob, ktorým sa k pokútnemu predaju emisií stavia predseda vlády, znepokojuje len o čosi viac než polovicu opýtaných z prieskumu IVO, presne 56 percent. Zároveň však 74 percent opýtaných znepokojujú korupcia a klientelizmus súčasnej vlády. Samotný premiér tak z prieskumu vychádza lepšie ako jeho vláda, za ktorú pritom nesie zodpovednosť.
Okrem toho, že je to odpoveď na otázku, ako môže mať stále také vysoké preferencie on osobne aj celá jeho strana, je to aj dôvod pýtať sa, čo vlastne potrebujú tí neznepokojení, aby sa znepokojenými stali. Podľa všetkého by to musel byť škandál galaktických rozmerov. To, že Robert Fico emisnú kauzu necháva vyhniť, že ju tutlal, zahmlieval, zavádzal pri nej, obviňoval bývalú vládnu koalíciu z toho, čo urobila jeho vlastná, totiž nemá na nervovú sústavu významnej vzorky populácie takmer žiadny vplyv a jej časť si to dokonca ani nevšimla. Keďže s tým predseda Smeru asi počíta, tak sa aj postavil k emisným otázkam opozičného poslanca Pavla Freša. Je to zbabelé a alibistické, ale zjavne to na voličov ešte účinkuje.
Zdá sa, že sa opakuje rovnaká situácia ako s Vladimírom Mečiarom a jeho HZDS v 90. rokoch. Aj táto strana svojho času prekonávala preferenčné rekordy a zdalo sa, akoby sa od jej predsedu všetky kauzy neškodne odrážali. Trvalo 15 rokov, kým sa konečne dostala na hranicu zvoliteľnosti do parlamentu. Keby sa slovenský volič rozhodoval podľa počtu a závažnosti škandálov, mala sa tam pritom ocitnúť najneskôr v roku 1995. Funguje to však inak. Čiastočne to platilo aj pri SDKÚ a jej koaličných partneroch. Aj oni majú špinu za nechtami, ale nejako dramaticky im volebné výsledky nezababrala (s výnimkou ANO), skôr im len zabránila v ich vylepšovaní.
Neznamená to však, že sa Fico môže donekonečna tváriť, že jeho koalícia negeneruje škandály s nevídanou frekvenciou. Zákon zachovania popularity platí u každého politika vždy len dočasne. A do značnej miery môže dĺžku dočasnosti ovplyvniť on sám. Aktuálna hviezda slovenskej politiky však preto nerobí okrem agresívnych rečí vôbec nič. Príkladov, ako to nakoniec dopadne, má dosť.
Roman Pataj
