Pred niekoľkými dňami priniesli slovenské médiá správu Ústavu pre výskum verejnej mienky pri Štatistickom Úrade SR o tom, že každý druhý občan tejto krajiny sympatizuje so stranou Smer-SD. Takú vysokú popularitu nezaznamenala žiadna strana od čias vládnutia Vladimíra Mečiara a jeho HZDS v polovici 90. rokov. Mnohé povolebné výskumy síce líderstvo Smeru unisono potvrdzujú, ale aj tak „niečo smrdí v štáte dánskom“. Všetci vieme, že rozloženie politických síl sa u nás tradične skúma otázkami o sympatiách k politickým stranám a ešte častejšie volebnými preferenciami. Nebolo by na tom nič zvláštne ani podozrivé ak by sa údaje, resp. ich interpretácia účelovo nezamieňali.
Najskôr trochu teórie. Rozloženie politických síl možno mapovať oboma spomenutými spôsobmi a oba sú metodologicky korektné. Problém je ale v tom, že kým v prípade sympatií možno hovoriť o emocionálnej zložke postojov, v prípade volebných preferencií ide skôr o ich behaviorálnu (konatívnu) zložku. Laicky povedané, zatiaľ čo prvá hovorí o tom, ako veci vnímame (čo považujeme za sympatické/nesympatické, pekné/škaredé, príjemné/nepríjemné), druhá hovorí o tom, ako by sme sa správali či konali. Sociálna psychológia navyše „komplikuje“ vec tým, keď hovorí, že správanie človeka môže byť v ostrom kontraste s tým čo cíti. Inými slovami, to že mi je strana XY sympatická ešte automaticky neznamená, že by som ju volil. Stranícke sympatie v takomto pohľade nenahrádzajú volebné preferencie. Sú len akousi predsieňou poznávania možného volebného správania.
V skutočnosti je však všetko ešte zložitejšie. ÚVVM pri ŠÚ SR nahradila po parlamentných voľbách 2006 tradičnú otázku o volebných preferenciách „Predstavte si, že by sa voľby do Národnej rady SR konali už teraz. Ktorú stranu, hnutie, koalíciu by ste volili?“, otázkou o straníckych sympatiách. Neurobila tak po prvý krát, ale pohnútky tejto zmeny nebudeme bližšie rozoberať. Pozrime sa radšej na spôsob, ako stranícke sympatie prezentuje. „Začiatkom prvého mesiaca v roku nesympatizovalo so žiadnym politickým subjektom 27,5% občanov. Zostávajúcich 72,5% respondentov rozdelilo svoje sympatie medzi politické strany tak, ako ich zaznamenáva nasledujúca tabuľka“, uvádza oficiálna správa. Sympatie pre jednotlivé strany sú teda vypočítané iba spomedzi sympatizujúcich a nie zo všetkých opýtaných respondentov. Takýto metodologicky nekorektný prístup logicky navodzuje zdanie, že ide o volebné preferencie. Tie sa totiž vypočítavajú spomedzi „rozhodnutých“ respondentov, t.j. tých, ktorí sa vo výskume vyjadrili, že by danú stranu či hnutie volili, čím sa vlastne simulujú volebné výsledky. Ak daný výpočet aplikujeme na vyjadrenia o sympatiách, dostaneme „umelo“ navŕšené údaje, ktoré nezodpovedajú realite. Ako praktický príklad uveďme stranu Smer-SD, ktorá dosiahla medzi (všetkými) sympatizujúcimi takmer 48-percentný podiel, ale v celej dospelej populácií iba 35 % podiel. Teda nie „každý druhý“ ale „každý tretí“ občan sympatizuje so Smerom. A to je tak zo štatistického, ako aj politického hľadiska dosť veľký rozdiel ! (Pozri údaje v tabuľke)
Navyše treba poukázať na fakt, že ani spomínaných 27,5 % nesympatizujúcich so žiadnym politickým subjektom nie je úplne správne číslo. Do tejto skupiny sú totiž započítaní aj tí respondenti, ktorí na danú otázku odmietli odpovedať a tí, ktorí odpovedať nevedeli. To, že na vec nemajú názor, nepremýšľali o nej, príp. sa z rozličných pohnútok odmietli vyjadriť ešte neznamená, že musia byť automaticky zaradení medzi nesympatizujúcich.
„Povedzte, prosím, s ktorou stranou, hnutím, koalíciou v súčasnosti najviac sympatizujete?“
Marián Velšic, analytik IVO
SME, 30.1.2007
