Bratislava, budova Slovenského národného divadla, 6. októbra 2006
Dámy a páni,
milí priatelia,
vážený pán „doktor Havel“,
nič nie je horšie ako ocitnúť sa v role rečníka v situácii, keď už bolo všetko povedané a všetko vykonané.
Povedané prekrásne a hlboko, vykonané dôstojne a s noblesou, a patrí sa poďakovať pánu dekanovi Letenayovi, pánu rektorovi Šulajovi a ich spolupracovníkom za to, že nám všetkým umožnili zúčastniť sa na tomto slávnostnom akte.
Mne teraz pripadla úloha predniesť zdravicu v mene ďalších účastníkov dnešného stretnutia, vrátane ľudí, ktorí stáli pri zrode myšlienky, aby jubilant oslávil svoje narodeniny aj v Bratislave. Je to zhodou okolností podobný okruh, ako boli tí, čo pozvali Václava Havla do Bratislavy pred ôsmimi rokmi, v októbri 1998; čo s ním spolu s ďalšími ľuďmi spolupracovali v Novembri 1989 a neskôr, čo sa s ním poznali v rokoch sedemdesiatych a osemdesiatych.
Po toľkých slovách, čo v posledných dňoch odzneli, tu už naozaj nie je miesto na dlhý „gruzínsky prípitok“. Pousilujem sa preto vyhovieť požiadavke, ktorá je jubilantovi dôverne známa: „Prosím stručne“.
Takže stručne: čím bol a je pre nás na Slovensku Václav Havel?
Predovšetkým brilantným autorom, schopným pomenúvať skutočnosť tak ako nikto iný: analyzovať ju netradične, nepodkupne a neodvratne – neodvratne v logike svojej pravdy: „Prečo sa vlastne ľudia správajú tak, ako sa správajú; prečo robia všetko to, čo vo svojom súhrne vytvára onen impozantný dojem totálne jednotnej spoločnosti, totálne podporujúcej svoju vládu?“ pýta sa Havel v známom liste Gustávovi Husákovi v roku 1975. „Myslím, že každému nezaujatému pozorovateľovi je odpoveď zrejmá: ženie ich k tomu strach.
A nebola to len analýza skutočnosti, ale aj popis mechanizmov, ktoré človeku bránia, aby sa vydal na cestu pravdy: ono Havlom tak výstižne opísané „úhybné myslenie“, oná „dialektická metafyzika,“ ktorá uhýba od jadra veci a zaplieta sa do zahmlievajúcich slovných rituálov typu „na jednej strane – na druhej strane“.
To platilo tak pre šesťdesiate roky, ako aj pre roky sedemdesiate a osemdesiate, a to platí i dnes, keď sa Havel takýmto ostrým pohľadom pozerá napríklad na korene environmentálnej krízy, na architektúru nevytvárajúcu súvislosti a kontexty, na zvyšujúcu sa izoláciu ľudí, na devastáciu verejných priestorov.
Po druhé je človekom, ktorý prispel k vyjasňovaniu našich vlastných domácich slovenských pomerov, nášho dedičstva, našej minulosti, našej prítomnosti i možnej budúcnosti. Popri univerzálnych, „civilizačných“ témach Václav Havel na Slovensku rezonoval vo viacerých polohách i v rôznych časoch. V auguste 1969, pri prvom výročí sovietskej okupácie, napísal list Alexandrovi Dubčekovi. Vykreslil v ňom tri možnosti správania hrdinu Pražskej jari. Môžete urobiť obsiahlu sebakritiku, priznať svoje chyby, pristúpiť na brežnevovskú interpretáciu udalostí. Môžete sa potichu podrobiť a vyčkávať, čo bude ďalej. A môžete tiež „povedať pravdu, trvať na nej a odmietnuť všetko, čo ju stavia na hlavu.“ Vtedy 32-ročný spisovateľ adresátovi zároveň prorocky vyložil, aké následky bude mať každý z týchto postojov. Trvať na pravde je čin, ktorý síce „nič pozitívneho neprinesie“, čo je však „celkom zanedbateľné v porovnaní s nesmiernym mravným - a tým z hľadiska dlhodobého vývoja i spoločenským a politickým - významom, aký by tento Váš postup mal pre budúci osud našich národov. Ľudia by pochopili, že si vždy možno zachovať svoje ideály a chrbticu; že sú hodnoty, za ktoré má zmysel sa biť; že ešte existujú vodcovia, ktorým možno veriť.“ Zatiaľ čo na Slovensku bolo takýchto konzekventných ľudí vo vysokých politických kruhoch veľmi málo – bolo smutné počúvať sebakritiky, bolo trpké pozorovať „pridlhé mlčanie“ slovenskej spoločnosti - Havel si v tomto liste nevdojak načrtol vzorec pre svoj životný postoj. Stal sa ním „život v pravde“ a s tým súvisiaca ochota obete – a to bolo bezosporu inšpiratívne aj pre Slovensko.
Ako sa píše v jednom z príspevkov v knihe, ktorú tu onedlho predstaví Ladislav Snopko, v slovenskej spoločnosti fungoval Václav Havel ako veľmi citlivý „lakmusový papierik“. Nielen sociológovia totiž s priam železnou zákonitosťou zisťovali, že ľudia, ktorí dôverovali Havlovi, pociťovali väčšiu túžbu integrovať sa do Európy, boli tolerantnejší voči rozličným vydaniam inakosti, ústretovejší voči príslušníkom maďarskej menšiny, nehádzali všetkých Rómov apriórne do jedného vreca, mávali menej negatívnych stereotypov voči Židom, kritickejšie hľadeli na minulosť vojnového slovenského štátu i socialistického Československa. Slovensko dozrievalo, a prinajmenšom určitý úsek tohto dozrievania súzvučal s prítomnosťou a pôsobením Václav Havel – a to bez ohľadu na to, či išlo o inšpiráciu, kooperáciu alebo konfrontáciu. Myslím, že táto potreba prítomnosti lakmusového papierika, spoľahlivo identifikujúceho spupných demagógov, úzkoprsých zaklínačov technokratických doktrín i politikov bez pokory v duši, nepominula ani dnes.
Po tretie, Václav Havel nebol iba kritickým intelektuálom. Svojím správaním narušil určitú tradíciu intelektuálneho diskurzu v strednej Európe. Skutočnosť, že naše krajiny prežili väčšinu svojich dejín v 20. storočí v nedemokratických režimoch, bola síce smutná a často tragická pre obyvateľov, bola však zároveň vítanou pôdou pre kritických intelektuálov. Osobitne pre stredoeurópskych intelektuálov, ukotvených v dejinách i mýtoch tohto priestoru presýteného skepticizmom, ironickými zrkadlami, pocitom grotesknosti, zúfalstvom nad trpkým osudom malých národov. Mnohí z týchto intelektuálov boli majstri v skúmaní národných zlyhaní. České variácie takej reflexie rozpitvávali malosť, provinciálnosť, prízemnosť, ale aj neochotu bojovať, vzoprieť sa. Poľské rozoberali neschopnosť zjednotiť sa, osudovosť porážok v zúfalých, beznádejných zápasoch. Maďarské sa opakovane vracali k pocitom osamotenosti, melanchólie, k oscilácii medzi heroickou výnimočnosťou hviezdnych okamihov a bezútešnou zaostalosťou, ku kolísaniu medzi vedomím zvláštnosti maďarského poslania a vnímaním maďarského údelu ako „kolektívnej neurózy“. A tak by sme mohli pokračovať aj slovenským intelektuálnym sebaspytovaním, ktoré kombinovalo pocit bezvýznamnosti s ukrivdenosťou. Čitateľ síce mohol mať pôžitok z takej brilantnej spisby, ktorá tými najrozmanitejšími myšlienkovými tokmi dokazovala, že „sa to nedá“ – že skutočná sloboda, demokracia, rešpekt k ľudským právam, tolerancia, právny štát, to všetko je nedosiahnuteľné – návod na svoje správanie či víziu zmeny však často nedostal.
Po roku 1989 sa väčšmi dostal k slovu iný spôsob uchopovania skutočnosti, totiž úsilie zo všetkých tých neúspechov, porážok a zlyhaní vyvodiť také nasmerovanie budúcnosti, ktoré by prekonávalo spomínanú osudovú predurčenosť k tragédii. Taká iná budúcnosť sa po páde komunizmu, a neskôr po rozhodnutí spájať Európu do jedného demokratického celku začala ukazovať ako reálne možná. Pôvab vzdoru, dištancu a reflektujúceho kritického bytia dostal vyzývateľa: kreatívne vzrušenie z budovania, z formovania nových celkov.
Úloha Václava Havla v tomto všetkom bola jedinečná a nenahraditeľná. Osobitne dôležitá bola pri zrode višegrádskej spolupráce. Višegrád, tento politický, strategický i ľudský zázrak akoby popieral dejiny. Poprel prinajmenšom jednu tradíciu dejín národov žijúcich v stredoeurópskom priestore, ktorá sa vyznačovala výraznou asynchronitou. Za posledné dve storočia sme často boli svedkami toho, že pokrok, úspech, civilizačný vzostup jedného národa, štátu či regiónu sa odohrával na úkor niekoho druhého. Dosť takých príkladov asynchrónnych vzťahov by sme našli vo vzťahoch česko-nemeckých, slovensko-maďarských i ďalších. Komunizmus nás všetkých spojil, zhomogenizoval, zglajchšaltoval, a prípadné rozpory a napätia odložil „do chladničky“. Nedalo sa vylúčiť, že po rozpade komunizmu, a s tým spojenom rozmrazení sa vzájomné napätia môžu znovu vyjaviť. Nestalo sa tak; namiesto toho prišiel Višegrád, ktorým sa Stredná Európa nanovo politicky pomenovala.
Ako civilizačný rámec, ako kultúrna skúsenosť západného kresťanstva, renesancie a osvietenstva i ako spoločenstvo historických osudov už bola prítomná dávno. Ako politický koncept sa stredoeurópska identita spájala s problematickým terénom, kde sa odohrávali drámy, neraz vyúsťujúce do veľkých svetových konfliktov - spájala sa s históriou hororov, s holokaustom a stalinizmom, a neskôr s „únosom“ civilizovanej Strednej Európy do sovietskych stepí. Višegrád privodil nové kontextuálne začlenenie: návrat do demokratickej Európy. Štátnici višegrádskych krajín konali vtedy nielen slobodne, bez nátlaku veľmocí, ale aj zodpovedne. Konali zodpovedne napriek odlišným povahám, sporom a zvadám, drobným malichernostiam a veľkým egám. To ani zďaleka nebýva v dejinách norma, ale vari práve preto si potom ľudia a dejiny takých štátnikov pamätajú. Václav Havel spomedzi nich vysoko vyčnieva a bolo to aj jeho zásluhou, že Višegrád zafungoval nielen v zrušení nežiadúcich inštitúcií (Varšavskej zmluvy) a v dosiahnutí členstva v inštitúciach vytúžených (NATO a Európska únia), ale po roku 1998 aj pri pomoci dobiehajúcemu Slovensku, aby uspelo.
To platí napriek tomu, čo sa v týchto krajinách deje dnes, ba o to väčšmi: ak sa majú vyrovnať s populistami rôzneho razenia, Havlovo dedičstvo je naporúdzi.
Po štvrté, osobitnou súčasťou jeho písania, myslenia i konania je schopnosť vzbudzovať nádej. A to aj v časoch najhorších. Pamätám si na stretnutie českých a slovenských spisovateľov v takomto krásnom jesennom čase, na chalupe na Záhorí na jeseň 1982. Václav Havel sa práve vrátil z väzenia; počas celého večera skôr načúval akoby hovoril, a keď prevravel, tak zdôrazňoval najmä to, o čom tak často písal: „Po každom návrate z väzenia vidím, písal Havel v osemdesiatych rokoch, „koľko nového sa deje, ako si ľudia trúfajú, o čo slobodnejšie si počínajú. Ako keby sa znova spamätúvali, narovnávali“
Táto kategória „nádeje“ má u Havla antropologickú povahu, a nemusí sa týkať iba politiky. „Nádej nie je prognostika,“ hovorí Havel v rozhovore s Karlom Hvížďalom z polovice osemdesiatych rokov, „nádej je rozmerom našej duše. Je to orientácia srdca. Nádej nie je optimizmus, ale istota, že niečo má zmysel, bez ohľadu na to, ako to dopadne.“
Po piate, spomínam si na priateľa, ktorý mi rozprával o svojom zvláštnom pocite, o úžase, aký do držal najmä počas prvých týždňov po revolúcii. „Ráno som sa zobudil a pýtal som sa: Fakt je to všetko preč? Fakt je Havel prezidentom? Je toto možné? A štípal som sa do ruky, aby som vedel, či sa mi to náhodou nesníva.
Ako prezident z nás sňal kliatbu hanby za to, že pochádzame z nereformovaného Československa – a hoci boli a sú u nás aj cynickí pragmatici, ktorí November 1989 „nezaregistrovali“, pre tisíce občanov sa stal prezidentom, s ktorým sa možno stotožniť.
Ten priateľ tu už s nami bohužiaľ nie je – ale ten neopakovateľný pocit si dodnes mnohí pamätáme aj zaňho. Aj keď je skoro nemožné pretlmočiť ho iným generáciám, je dobré sa s nimi oň aspoň podeliť, tak ako nám naši otcovia hovorili, čo to znamenalo, keď sa skončila vojna.
Po šieste, Václav Havel mohol takéto pocity vzbudzovať aj preto, lebo z neho vyžaruje vlastnosť u politikov dosť zriedkavá: ostych, hanblivosť, stud. Akýsi bližšie neurčený pocit nepatričnosti, spojený s pochybovaním o oprávnenosti svojho poslania i spôsobu, akým sa uskutočňuje. Niečo, čo, obávam sa, dnes často tak chýba pri výchove charakterov, teda činnosti, akej sa venuje inštitúcia, ktorá mu práve udelila čestný doktorát, a ktorá má v tomto smere jedinečné možnosti, keďže jej terénom je umenie.
Napokon po siedme, Gruzínci, ktorých som tu na začiatku spomenul, hovoria, že hosť je dar z nebies. Mimochodom, ozajstný gruzínsky prípitok by asi neobišiel to, čím je jubilant taký inšpirujúci pre túto krajinu zápasiacu o svoju slobodu – podobne inšpiroval milióny ľudí na Ukrajine, na Kube či v Bielorusku.
Dar z nebies, z ktorých sa dnes na nás pozerajú priatelia, ktorí tu už bohužiaľ nie sú – priatelia, ktorí boli oddaní túžbe žiť inak a dokázali pre to niečo urobiť: Marcel Strýko, Karol Ježík, Jaro Filip, Julo Satinský, Stano Radič, Jano Langoš.
Drahý Václav, spolu s nimi, i so všetkými, čo tu dnes nemôžu byť a predsa tu sú s nami – Ti pripíjame na zdravie a zo srdca Ti prajeme, aby sa Ti ďalej darilo hovoriť, písať a premýšľať nad naším spoločným svetom a ľudským údelom.
Martin Bútora
Václav Havel s priateľmi a spolupracovníkmi pri oslavách jeho 70. narodenín po udelení čestného doktorátu VŠMÚ, Bratislava, budova Slovenského národného divadla, 6. október 2006. Zľava doprava:Václav Havel, Peter Dvorský, Marián Varga, Miroslav Kusý, Martin M. Šimečka, László Szigeti, Martin Bútora, Martin Porubjak, Erika Csekes, Ladislav Snopko.
