Martin Bútora

Denník N, 27. 7. 2023. 

KOMU PATRÍ SLOVENSKÁ VLAJKA

Bol to nevšedný Pride, azda až prelomový 

Roman Samotný vo svojom príhovore hovoril o slovenskej vlajke, o tom, že si ju snažia sprivatizovať odporcovia iného vydania lásky, ktorí ľuďom iným ako oni odopierajú domov, vyháňajú ich z vlasti a tvrdia, že Slovensko patrí iba im. „Preto tu dnes stojím so slovenskou vlajkou, lebo aj my sme súčasť slovenského národa,“ povedal štíhly subtílny človek, z ktorého vyžaruje nenásilná odolnosť. A keď vyslovil presvedčenie, „že čoskoro sa slovenská vlajka stane symbolom rôznorodosti, rešpektu, vzájomnej úcty a úcty k vede“, vynoril sa mi v hlave obraz spred štvrťstoročia. 

Keď sa v polovici 90. rokov rozhorel konflikt medzi mečiarovskou autoritárskou garnitúrou a slobodne zmýšľajúcimi umelcami, občianskymi aktivistami a demokratickými politikmi, jeho súčasťou boli aj protestné mítingy. Na bratislavskom Námestí SNP sa však spočiatku slovenská hymna nespievala. Bol v tom určitý symbolizmus: ako keby si túto hymnu uzurpovali pre seba tí, ktorí Československo bez spoločenského konsenzu rozdelili a svojich protivníkov biľagovali ako „neslovenské“, „protinárodné“ či „protištátne“ živly. A tak na záver zhromaždení znel napríklad song Karla Kryla Děkuji.

Ako však rástla občianska odhodlanosť a mítingy priťahovali čoraz viac ľudí, ako silnelo vedomie, že sa zvádza zápas o charakter štátu, zmenil sa postupne aj postoj k slovenskej hymne. Prvý raz ju na tribúne zaspieval Peter Dvorský, samozrejme, celú, aj s druhou strofou o tom, ako sa Slovensko preberá z tvrdého spánku. Pravda, pôvodným zámerom zakladateľov štátu z roku 1993 bolo pridaním týchto slov vyzdvihnúť predovšetkým prebudenie národné, k samostatnému štátu. Teraz sme však štát už mali a išlo o precitnutie občianske, k slobode a k demokracii. Ľudia hymnu spievali s čoraz väčšou vážnosťou, s odhodlaním, že si nedajú štát ukradnúť inými, že chcú, aby aj ich hlas zavážil pri rozhodovaní o tom, akú podobu bude nový štát mať. 

A s podobným zápalom sa spievala hymna aj na mítingoch iniciatívy Za slušné Slovensko. 

„Pamätám si,“ spomínal Roman v rozhovore s Vitaliou Bellou pre Denník N, „ako som išiel na vlakovú stanicu okolo Prezidentského paláca, svietilo slnko a ja som si hovoril: tu musím žiť… Myslím si, že v mnohých ohľadoch je to skvelé mesto na život.“ A v závere rozhovoru dodal: „Keď mám hovoriť o spoločenskej rovine, tak dejiny jednoducho nepustia. Aj útlak sa jedného dňa skončí, pretože túžba každého jednotlivca po živote v pravde a slobode je nezastaviteľná.“ 

Tieto slová znejú o to silnejšie, o čo horšie je v skutočnosti postavenie komunity LGBTI+ ľudí u nás. A o čo chmúrnejšie sú povolebné vyhliadky na priaznivý obrat. 

Málokedy vopred vieme, ktorá udalosť vojde do dejín ako míľnik – tobôž, ak zlom je v nedohľadne. Vďaka Romanovi Samotnému a čoraz väčšiemu počtu ľudí, pre ktorých je inakosť obohatením a nie hrozbou, sa však obe vlajky, slovenská i dúhová, k sebe aspoň trochu priblížili. 

Sme, 30.8.2023. 

NEBERME NOHY NA PLECIA

Pochmúrne predpovede sa nemusia celkom naplniť

Slovensko od roku 1992 cyklicky prechádzalo obdobiami porušovania i obnovovania

liberálnodemokratického režimu. Mesiac pred voľbami sa politická mapa prekreslila; ak sa to

nezmení, ocitneme sa opäť raz v zostupnej línii.

Niektoré podobnosti bijú do očí. Ak by sme museli ísť do predčasných volieb, „prevalcujeme

to všetko! “burcoval Vladimír Mečiar pred 30 rokmi. „Boha, my ich vyženieme, keď všetci

zaberieme, tak 30. septembra po nich nezostane mastný fľak,“ sľubuje dnes Robert Fico.

Obaja brojili proti hlave štátu – proti „starému chujovi“ Michalovi Kováčovi, i proti

„potkanovi“ Zuzane Čaputovej. Keď sa po krátkej epizóde kabinetu Jozefa Moravčíka

Mečiar vrátil k moci, v noci z 3. na 4. novembra 1994 rozpútal „noc dlhých nožov“ – opozíciu

úplne odstavil, z významných štátnych funkcií odvolal takmer 40 ľudí. A po pomste túžiaci

Robert Fico už chystá dvojtýždňové moratórium pre médiá, aby sa budúce koaličné strany

mohli dohodnúť, akú podobu bude mať „obnovenie poriadku“ v jeho réžii. 

Pochmúrne predpovede zaraďujúce črtajúci sa režim vedľa Maďarska či Poľska sa však

nemusia celkom naplniť. Spomeňme aspoň niektoré okolnosti, ktoré tomu budú brániť.

Prvou je stav súdnictva, obsadenie Ústavného súdu, Najvyššieho súdu a Najvyššieho

správneho súdu. Ak Ficov kabinet nezíska ústavnú väčšinu, nebude dosť dobre možné zvrátiť

materiálne jadro ústavy, ktoré zaručuje demokratický poriadok štátu. 

Nová moc nebude mať služobníka v samosprávach. Na ich čele neraz stoja osobnosti, ktoré

chcú udržať demokraciu a slobodu. Vo vyjednávaní s vládou budú síce musieť uplatniť

pragmatické ohľady, spoločne však dokážu vytvoriť hrádzu proti úplnej orbanizácii krajiny. 

Po 20 rokoch členstva v EÚ a NATO u nás predsa len vzrástol počet ľudí, ktorí Európu lepšie

poznajú, neraz tam majú partnerov a o žiaducej podobe svojho domova uvažujú úplne inak

než Fico a jeho družina. 

Médiá sa Ficovi nepodarí ovládnuť tak ako Orbánovi, takže občania budú mať k dispozícii aj

kritickú spätnú väzbu. Verím, že to isté platí bude platiť aj pre mimovládky, ktoré nájdu

spôsoby, ako sa udržať pri živote a uplatňovať svoj vplyv. 

Ficovi sa nepodarí vytvoriť vlastnú „štátnu kultúru“ ani rozbiť ostrovčeky lokálnej kultúry,

ktoré uľahčujú slobodne dýchať, zasmiať sa i zamýšľať nad zmyslom života. 

A napokon, ak by predsa len zamávala krídlami čierna labuť, racionálnejší kabinet než ten

Ficov by sa mohol oprieť aj o výsledky a odporúčania Ódorovho tímu – či už pri zostavovaní

vládneho programu alebo pri výkone exekutívy v jednotlivých rezortoch. To je dar, aký

žiadna nastupujúca vláda u nás doposiaľ nedostala. Nehovoriac o tom, že niektorým členom

úradníckej vlády k akademickej expertíze pribúda každým dňom aj politická skúsenosť, ktorá

sa môže zísť v časoch, keď sa krajina vďaka tým, čo nestratia guráž, bude znovu dvíhať

nahor. 

A keď Robert Fico skončí ako Vladimír Mečiar.

Denník N, 5. 9. 2023.

IVAN KORČOK ALEBO ZÁPAS O INÚ TVÁR SLOVENSKA

Kandidát na prezidenta Korčok má za sebou skúsenosť úprimného vlasteneckého nadšenia,

vystriedaného hlbokou frustráciou, ktorá ho neodradila od toho, aby sa angažoval v náprave

vrcholiacej katarziou. 

V ohlasoch na kandidatúru Ivana Korčoka sa objavili aj komentáre o tom, že za ním nestojí

nijaký veľký príbeh. Obhajovať demokraciu, ochranu ústavnosti či príslušnosť Slovenska k

Západu je pre verejnosť ťažšie pretlmočiť a pre marketérov to údajne nebude ľahké „predať“

voličom. 

Nikto v tejto chvíli nevie, ako to u nás bude vyzerať v týždňoch pred súťažou o kreslo

prezidenta. Jedno je však pravdepodobné: sľuby o silnom štáte, ktorý zabezpečí lacnejšie

potraviny, energiu a navýšenie výdavkov požadovaných zo všetkých strán, boli iluzórne a

skôr či neskôr, naopak, nastúpia škrty. 

Dobiehanie úspešnejšej časti Európskej únie sa len tak ľahko nerozbehne. Náročná náprava si

bude vyžadovať racionálne vládnutie s pribrzdením populistických krokov, spoluprácu

kľúčových aktérov, azda aj pomoc zo strany EÚ. Tá nepríde automaticky, tobôž ak by sa

zmenilo zameranie súčasnej zahraničnej politiky Slovenska. 

Štyri kvality Ivana Korčoka 

V tom všetkom bude bezpochyby hrať dôležitú úlohu aj budúci prezident. Aké predpoklady

na podporu takejto nápravy má Ivan Korčok? 

Odhliadnuc od toho, že novšiu časť svojho príbehu začal písať od chvíle, keď ohlásil

kandidatúru – pretože nemôže úplne mlčať k dianiu navôkol –, má štyri silné kvality. 

Schopnosť hľadať spojencov (ako veľvyslanec vo Washingtone som mal príležitosť to zažiť v

rokoch 1999 – 2003, keď sa spolu s ďalšími naplno vložil do úspešného vyjednávania o

slovenskom vstupe do NATO).

Schopnosť manažovania mimoriadne komplikovaných procesov, kde treba zladiť záujmy

viacerých silných hráčov (slovenské predsedníctvo EÚ). 

Rozhľadenosť v globálnych otázkach i dôveryhodnosť v prostredí vplyvných osobností v

euroatlantickom priestore (slúžil ako diplomat v Nemecku, EÚ i USA).

Étos hodnotovo založenej služby, ktorý prejavoval od prvých chvíľ nástupu na ministerstvo

zahraničia pred 30 rokmi. 

Ivan Korčok patril medzi mladých diplomatov, ktorí boli poslucháčmi postgraduálneho štúdia

medzinárodných vzťahov na Právnickej fakulte Univerzity Komenského, zriadeného

legendárnym pedagógom docentom Karolom Rybárikom. Koncom roku 1992 dostali od

Milana Kňažka, ktorý po ministrovi medzinárodných vzťahov Pavlovi Demešovi opäť prevzal

rezort zahraničia, ponuku stať sa súčasťou diplomatickej služby. 

Spolu s ním tam boli aj Peter Javorčík, Rastislav Káčer, Ján Orlovský, ktorí mohli nadviazať

na priekopnícku prácu Svetoslava Bombíka. Neskôr sa k nim pridružili aj Radovan Javorčík,

Peter Mišík, Mária Krasnohorská a v zápase s Vladimírom Mečiarom aj diplomati Peter

Burian, Milan Ježovica, Miroslav Wlachovský, Magda Vášáryová a ďalší. Trvalo prítomní vúsilí o „slovenský reparát“ boli aj Pavol Lukáč, Alexander Duleba a popri politikoch na čele štátu aj František Šebej či Ján Figeľ, v ľavicovom prostredí Peter Weiss a Pavol Kanis, okrem nich aj neúnavný Pavol Demeš. 

Peter Javorčík o tomto období v kolektívnej publikácii Svedectvá a príbehy z roku 2018 píše:

„V hlavách niektorých členov vtedajšieho politického vedenia sa zahniezdili myšlienky či

skôr ilúzie o Slovensku ako ‚stredoeurópskom Švajčiarsku‘. Aj téza o Slovensku ako

neutrálnej krajine nachádzala v určitých kruhoch pochopenie. Na druhej strane človek mal

pocit niečoho výnimočného – začínali sme niečo nové, kládli základy slovenskej zahraničnej

politiky, nastavovali interné procesy, vytvárali identitu slovenského MZV. Navyše, stáli pred

nami veľké výzvy. Nielen etablovať Slovensko na medzinárodnej scéne, ale aj posunúť ho

politicky úplne inam, ako to bolo roku 1989.“ 

Zatiaľ čo toto úplne prvé obdobie bolo naplnené entuziazmom – podľa jedného zo svedectiev

„každý z nás si v sebe niesol neuchopiteľný imperatív: urobiť pre Slovensko všetko, čo je v

mojich silách“ –, zakrátko sa pomery skomplikovali. 

Aj Ivan Korčok si uvedomoval prekérnu situáciu: „Na našej strane bolo namiesto skúseností

prítomné isté pionierske oduševnenie. Na MZV sme nastúpili ako skupina ľudí, ktorá mala

pre to, čo robila, nepopierateľné zanietenie. Čo sme vnímali najsilnejšie od prvého dňa, bolo

postavenie našej krajiny, ktorá bola tak ako my tiež istým spôsobom ‚nepopísaným listom‘.

Od prvého dňa sme museli vysvetľovať, kto sme, a navyše sme niesli so sebou nálepku tých,

ktorí majú hlavnú zodpovednosť za rozpad ČSFR. Našou úlohou bolo okrem iného dať svetu

vedieť, že Slovensko má aj inú tvár, a preto nesmie ostať opomenuté v integračných

procesoch popri našich susedoch z Českej republiky, Poľska a Maďarska.“ 

Smerovanie Slovenska v tom čase vzbudzovalo pochybnosti. V marci 1993 veľvyslanec ČR

na Slovensku Filip Šedivý v českom parlamente konštatoval, že na Slovensku „musíme

počítať s dramaticky odlišným vývojom, ktorý môže nastať“. Podľa vtedajšieho ministra

zahraničných vecí Josefa Zielenieca „česká zahraničná politika bude otvorená možnostiam

spoločného postupu so Slovenskom v tých oblastiach, kde to bude na prospech občanov

oboch krajín a nebude to v rozpore so záujmami Českej republiky“. Pripomenul, že „z

geopolitického hľadiska sa Česká republika oddelila od tej časti podunajského priestoru, ktorá

bezprostredne susedí s nestabilnými pásmami východnej a juhovýchodnej Európy“. 

O komplikáciách súvisiacich s rozdelením spoločného štátu hovorili aj diplomati, ktorí boli

absolventmi Moskovského štátneho inštitútu medzinárodných vzťahov (MGIMO). Neskorší

úspešný minister zahraničia Eduard Kukan vnímal atmosféru v OSN takto: „Počúvali sme zo

všetkých strán skeptické poznámky, či bude nezávislé Slovensko životaschopné ako nezávislý

štát.“ Ďalší dlhoročný minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák to zhrnul do konštatovania:

„Vidím vo svojich spomienkach najprv náročnú ‚túru‘ do kopca, kamenistú a hrboľatú, na

ktorej sa naša diplomacia, ako aj celé Slovensko potkýnajú, ale zakaždým vstanú a idú ďalej.“ 

Na začiatky spomínal aj Maroš Šefčovič, neskorší eurokomisár a trojnásobný podpredseda

Európskej komisie: „Nikto nás veľmi nepoznal. Boli sme vnímaní ako krajina, ktorá spôsobila

rozpad populárneho Česko-Slovenska, a naša diplomacia bola v začiatkoch.“ Zrod slovenskej

diplomacie zažil pri vztyčovaní vlajky pred veľvyslanectvom v kanadskej Ottawe o polnoci

na 1. januára 1993: „Bol to obrovský zhluk emócií. Na jednej strane bolo cítiť nostalgiu za

Česko-Slovenskom, na druhej taký slovenský vzdor a hrdosť na svoju krajinu, že to predsa

musíme sami zvládnuť. (…) Slovensko postupne skĺzavalo z demokratickej cesty, strácalo

podporu v zahraničí. Som hrdý na to, ako sa slovenská diplomacia vtedy správala. Napriek

veľkým rizikám kolegovia z našich veľvyslanectiev písali pravdu. Keď sme videli oslavy v

Poľsku, Čechách a Maďarsku ich vstupu do NATO, cítili sme sa ako tí, čo z móla mávajú na

rozlúčku zabávajúcim sa pasažierom na zaoceánskom parníku. Dotkli sme sa dna a už sme

tam nikdy nechceli klesnúť.“ 

Keď nás nezobrali do NATO 

„Osobne najťažší moment z tejto počiatočnej fázy slovenskej diplomacie,“ písal o tom Ivan

Korčok, „bol pre mňa 16. marec 1999. V tento deň sme sa s vtedajším veľvyslancom SR pri

NATO Petrom Burianom zúčastnili na ceremoniáli vztyčovania vlajok ČR, Poľska a

Maďarska v sídle NATO. Keď dohrala česká hymna a nastalo ticho bez toho, aby nasledovala

hymna slovenská, čo bolo hlboko zakotvené v mysliach mojej generácie, bol to pre mňa

najfrustrujúcejší moment celej mojej diplomatickej kariéry. Zaplatili sme vysokú cenu za

domáce pomery do roku 1998. Ušiel nám integračný vlak, našťastie len dočasne. Zároveň

práve tu sa ukázalo to, čo často platí v živote, že po takýchto negatívnych okamihoch

nezriedka prichádza nová šanca.“ 

Dráma teda pokračovala: nová šanca sa nenaplnila automaticky. Krátko po voľbách na jar

1999 nám uznávaná republikánska politička, bývalá veľvyslankyňa USA v OSN Jeane

Kirkpatricková, v rozhovore s Milanom Šimečkom a so Štefanom Hríbom odkázala, že

„Slovensko bude na opätovné získanie dôveryhodnosti potrebovať ešte aspoň jedny ďalšie

voľby“. Vďaka obrovskému nasadeniu sme to nakoniec, aspoň pokiaľ ide o vstup do NATO a

EÚ, dokázali predsa len skôr. 

V tomto nasadení sa v plnej miere angažoval aj Ivan Korčok – formálne ako vedúci delegácie

SR pre prístupové rokovania do NATO, neformálne ako člen neveľkého spoločenstva

politikov, expertov, diplomatov, ktorým záležalo na tom, aby sme túto šancu nepremrhali.

Kandidát Korčok má tak za sebou skúsenosť úprimného vlasteneckého nadšenia,

vystriedaného hlbokou frustráciou, ktorá ho neodradila od toho, aby sa angažoval v náprave

vrcholiacej katarziou. V službe pokračoval a nedávno ako minister zahraničia vstúpil aj do

domácej politiky. 

Netrúfam si posudzovať, čo s tým všetkým urobia marketéri – viem si však predstaviť, že sa

nájde dosť voličov, ktorí si dokážu zrátať, s kým máme do činenia, a vyhodnotia to v jeho

prospech.

Týždeň, 15. 9. 2023.

MARTIN BÚTORA: SME SVEDKAMI POKLESU DÔVERY V DEMOKRACIU

Rozhovor pre Týždeň s Marínou Gálisovou

Slovami „štátny záujem“ dnes šermuje hocikto. Čo je však pravý záujem našej republiky? Poznáme ho, vieme sa zaň postaviť? Martin Bútora, jeden z aktérov Novembra 89 aj prijatia Slovenska do EÚ a NATO, o tom vie veľa – a nie je pesimista.

Rozprávame sa v čase pred voľbami, ktoré vyzerajú byť veľmi významné. Čo môžu predurčiť?

Veľa. Najmä keby vládne opraty plne držal v rukách Smer za účasti SNS, Republiky a možno ešte ďalšieho partnera – to už nehovoriac o najkatastrofálnejšom vyústení v podobe ústavnej väčšiny takýchto subjektov.

Vydali by sme sa v takom prípade smerom k politickému Východu?

Hrozilo by nám viacero nepriaznivých skutočností: Zmena zahraničnopolitického ukotvenia Slovenska. Ohrozenie právneho štátu a demokratickej deľby moci vrátane podkopávania autonómie polície, prokuratúry i súdov. Tlak na nezávislosť kritických médií s použitím právnických i ekonomických pák, snaha o ovládnutie verejnoprávnych médií. A tiež pokusy obmedziť pôsobenie a vplyv mimovládnych organizácií, ktoré sa venujú kontrole moci, korupcii, ľudským právam. Hrozil by odpor voči slobodnej tvorbe pestrofarebnej kultúry, zahltenie verejného priestoru každodennou demagógiou a vládnou propagandou, podpora alternatívnych médií šíriacich dezinformácie a proruské naratívy. Plus prenesenie rétoriky i argumentácie extrémistických sociálnych sietí do oficiálneho politického diskurzu a pokračovanie v polarizácii spoločnosti namiesto spolupráce, využívanie emócií šíriacich strach vrátane obáv z migrantov. Toto všetko by nás naozaj približovalo k autokratickému systému vládnutia, ktorý nazývate politický Východ. Samozrejme, dodávam, že voľby napokon môžu dopadnúť inak – ale vy sa pýtate, ako by to vyzeralo, keby sa naplnil takýto scenár.

Keby sa ten scenár naplnil, čo by to znamenalo v zahraničnopolitickom i bezpečnostnom smerovaní Slovenska?

Strana Smer už predstavila svoju koncepciu zahraničnej politiky. Síce tvrdí, že EÚ a NATO predstavujú náš životný priestor, zároveň však hovorí, že v tomto priestore nebude uplatňovať zahraničnú politiku, ale slovenskú zahraničnú politiku.

Tá údajne bude odmietať všetko, čo je proti slovenským záujmom, proti ohrozeniu životnej úrovne Slovenska. Čo si pod tým oni predstavujú? Odpor proti zrušeniu jednomyseľnosti pri rozhodovaní premiérov a prezidentov na pôde EÚ, teda práva veta. Nesúhlas s pokračovaním sankcií voči Rusku. Opozíciu proti európskej Zelenej dohode s odôvodnením, že znižuje konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky. Zásadný nesúhlas s prijímaním migrantov a platením za ich neprijatie, odsúdenie „šorošovského zavádzania multikulturalizmu“ na Slovensku. Odmietnutie záväzku vydávať 2 percentá HDP na obranu. Prehodnotenie zmluvy o obrannej spolupráci s USA, ktorá je pre Slovensko „ponižujúca“. Koniec vojenskej podpory Ukrajine. Skoncovanie s predlžovaním „konfliktu“(teda nie ruskej agresie, to nevyslovia) na Ukrajine a požiadavku okamžite začať mierové rokovania. Nesúhlas s členstvom Ukrajiny v NATO. Kritiku inštitúcií a fungovania EÚ, ktorá vraj „nemá žiadnu zahraničnú politiku, je úplne vo vleku zahraničnopolitických cieľov USA“. Rozvinutie spolupráce so všetkými krajinami, ktoré budú mať záujem, vrátane Číny či Kuby, a po vojne záujem o „štandardizáciu vzťahu s Ruskou federáciou“. Smer jasne hovorí, že chce, aby Slovensko išlo vlastnou cestou, citujem, „nebudeme hlasovať za hocakú blbosť“, nebudeme „služobníčkovia Bruselu a Washingtonu“, svet nemôže fungovať podľa toho, čo povie Brusel a Washington. Smer je „jediná strana, ktorá dáva Slovensku priestor na prežitie“.

Vlastne to vyzerá, že sme pred týmito voľbami až civilizačne na rozmedzí. Stojíme na križovatke?

Je, myslím si, oprávnené hovoriť o civilizačnom rozmedzí, keďže sme svedkami celkového poklesu dôvery v demokratický systém spravovania spoločnosti. Ten má viacero zložiek, od poklesu dôvery voči vládam či parlamentom (hoci si ich voliči sami vybrali), voči mainstreamovým médiám, voči odborníkom, ale aj úbytok elementárnej dôvery voči iným ľuďom. Nehovoriac o poklese dôvery v lepšiu budúcnosť, ktorý je spôsobený návalom viacerých kríz, od následkov ruskej agresie proti Ukrajine a s tým súvisiaceho zhoršenia životnej úrovne až po klimatickú hrozbu.

Táto situácia trochu pripomína to, čo sa dialo v 90. rokoch. Vtedy Slovenská republika nebola prijatá do západných štruktúr. Bola to ťažká skúsenosť. Stojí za to pripomenúť ju pre tých, ktorí si už menej pamätajú alebo prišli na svet neskôr. Prečo nás vtedy odmietli prijať?

Povedané jednou vetou, odmietli nás pre spôsob vládnutia, pre tzv. slovenskú cestu, čiže „mečiarizmus“. Keď to rozmeníme na drobné, nájdeme tam viacero prvkov typických pre režimy neliberálnej demokracie. Bolo tam úzke prepojenie ekonomickej a politickej moci na základe straníckeho klientelizmu. Prevládala antagonistická konfrontácia medzi stranami vládnej koalície – čiže HZDS, Združenie robotníkov Slovenska, Slovenská národná strana – a opozičnými politickými subjektmi. Dochádzalo k oslabovaniu opozičných strán prostredníctvom mechanizmov štátnej moci. Panovali rozpory medzi štátnymi orgánmi a rôznymi vrstvami a inštitútmi občianskej spoločnosti. Došlo k zrušeniu kupónovej privatizácie, uprednostneniu tzv. „priamych predajov“ vybraným privatizérom blízkym stranám vládnej koalície. Netreba zabudnúť ani na konfrontačnú politiku pri praktickom výkone menšinových práv. Boli tu snahy o priamy i nepriamy ekonomický a politický nátlak voči nezávislým médiám. Zneužívanie inštitúcií štátnej správy na politické ciele, balansovanie na pokraji princípov ústavnosti, nedostatočné rešpektovanie až ignorovanie rozhodnutí Ústavného súdu.

Opakované porušovanie princípov právneho štátu, porušovanie rovnosti pred zákonom, šíriaci sa právny nihilizmus. V roku 1997 ministerstvo vnútra na pokyn vlády zmarilo referendum o priamej voľbe prezidenta. V rokoch 1995 – 1998 bolo na politický nátlak „zhora“ znemožnené vyšetrenie závažných trestných činov, zo spáchania ktorých boli podozrivé osoby spojené so štátnou mocou (únos Michala Kováča mladšieho do Rakúska, vražda Róberta Remiáša, rôzne privatizačné kauzy, prípady korupcie v ústredných orgánoch štátnej správy). A postupne tu moc vytvárala „štátnu ideológiu“, ktorej piliermi sa stávali oneskorený obranársky nacionalizmus na spôsob 19. storočia, izolacionizmus, slavianofilstvo, odmietanie Západu, odpor voči euroatlantickému spoločenstvu, hľadanie politických a kultúrnych partnerov v krajinách ako Rusko. Podotýkam, že síce mnohé z týchto prvkov boli v rozpore s oficiálnymi vládnymi dokumentmi, prax bola iná.

Ivan Korčok v rozhovore pre .týždeň hovoril, že keď zostal v slovenskej diplomacii aj v tom ťažkom mečiarovskom období, tak iba preto, že vnímal tú etapu ako dočasnú. Že veril, že Mečiar nie je skutočné Slovensko.

Mladí diplomati, poslucháči postgraduálneho štúdia medzinárodných vzťahov na Právnickej fakulte Univerzity Komenského, zriadeného legendárnym pedagógom docentom Karolom Rybárikom, vstupovali koncom roku 1992 do služieb novozakladaného štátu s odhodlaním a plným nasadením. Museli však čeliť predstavám i krokom vedúcej politickej garnitúry, ktorá im často prácu komplikovala. Ivan Korčok a ďalší robili všetko pre to, aby pripomínali, že Slovensko má aj inú tvár, a preto nesmie ostať opomenuté v integračných procesoch popri našich susedoch z Českej republiky, Poľska a Maďarska.

Možno im pomohlo, že síce na krátko, ale predsa, sa aj oficiálne Slovensko jasne postavilo v prospech takejto línie...

Áno, v marci 1994 sa ujala moci koaličná vláda Jozefa Moravčíka, ktorej proreformná ekonomická politika, neautoritársky štýl vládnutia i ústretové kroky voči maďarskej národnostnej menšine zlepšili reputáciu Slovenska. Parlament prijal Obrannú doktrínu SR, ktorá si položila za cieľ získať plnohodnotné členstvo v NATO. V tom čase sa v Kongrese USA pripravovali prvé dokumenty o rozširovaní NATO a uvažovalo sa o prvých kandidátoch.

Spočiatku medzi nimi bola aj Slovenská republika...

Moravčíkov kabinet prelomil určitú nedôveru voči Slovensku a krajina sa napokon ocitla vo štvorici perspektívnych kandidátov spolu s Poľskom, Maďarskom a Českou republikou. Iróniou ďalšieho vývoja bolo, že príslušný zákon schválený americkým Kongresom nadobudol účinnosť podpisom prezidenta Billa Clintona 2. novembra 1994. To bolo deň predtým, ako garnitúra Vladimíra Mečiara, zvolená v predčasných voľbách, v noci z 3. na 4. novembra 1994, rozpútala „noc dlhých nožov“ – odstavenie opozície z dôležitých postov v parlamente, odvolanie takmer 40 ľudí z významných štátnych funkcií.

Ako ste to obdobie, keď sme sa z dôvodov, o ktorých sme tu hovorili, nedostali do západných štruktúr, vnímali vy osobne? Tiež ako dočasné zakopnutie, zabrzdenie?

Vtedy bolo dôležité venovať sa obom stránkam vývoja: diagnóze i terapii. Ako sociológovia sme vtedy písali o tom, že Mečiar po víťazstve vo voľbách na jeseň 1994 uzavrel pakt s radikálnymi nacionalistami v Slovenskej národnej strane vedenej Jánom Slotom a protireformnými ľavičiarmi v Združení robotníkov Slovenska na čele s Jánom Ľuptákom. Tým sa na politickej scéne usadil špeciálny amalgám autoritárskej politiky, ktorá v sebe zahŕňala predvojnový tradicionalistický nacionálny populizmus i povojnový socialistický kolektivizmus. HZDS pripravilo zákon na ochranu republiky, usilovalo sa dostať pod kontrolu celú spoločnosť, kolonizovalo štátnu administratívu s cieľom vytvoriť klientelizmus ľudí a inštitúcií závislých od štátu a usmerňovaných systémom odmien a sankcií podľa stupňa lojality k hnutiu. To neskôr prerástlo do „neliberálnej demokracie“, o ktorej písal v roku 1997 Fareed Zakaria (teda dávno pred Viktorom Orbánom), kde voľby môžu priviesť k moci autokratov nerešpektujúcich vládu zákona, ochranu základných ľudských práv a slobôd. Zakaria vtedy ako príklad – okrem Sierry Leone, Filipín či Ghany – uviedol aj Slovensko.

Ako občania sme hľadali spôsoby, ako tomu čeliť. Verili sme, že nebude jednoduché zlikvidovať akademické slobody, že snahy o dominanciu narazia na jednotlivé záujmové skupiny, profesiové združenia, že zmanipulovať sa nedajú ani mimovládne organizácie. Dúfali sme, že autoritárskym sklonom bude čeliť čo ako krehká, no predsa len existujúca deľba moci. Existoval inštitút prezidenta, fungoval Ústavný súd, dalo sa očakávať, že parlamentná opozícia sa nebude mlčky prizerať. Neostali sme teda v zajatí bezmocnosti.

Čo vtedy v konečnom dôsledku presvedčilo občanov, že nie je v ich záujme, aby volili Mečiara? Zahraničnopolitická orientácia? Zdravý strach z pádu do východnej pasce?

Roky mečiarizmu – čo vyzerá trochu paradoxne – napokon priviedli významnú časť občanov k tomu, aby si lepšie osvojili hodnoty demokracie, hlbšie si uvedomili dôležitosť férovej ekonomickej súťaže na jednej strane a škodlivosť klientelizmu a netransparentnosti na strane druhej. Ľudia tiež postupne pochopili, že cesta do euroatlantického spoločenstva, do Európskej únie a do NATO je s Mečiarom na čele štátu zahataná. Ak dnes neraz nevychádzame z údivu, čo všetko dokážu politickí odporcovia Ameriky, Západu či Bruselu a „kovaní experti“ na zahraničnú politiku na sociálnych sieťach vyprodukovať, je užitočné vrátiť sa k niektorým výrokom spred štvrťstoročia.

To by bolo asi poučné – dnes totiž mnoho ľudí nadobudlo pocit, že také hlúposti, aké sa dnes šíria po sociálnych sieťach, tu nikdy nezneli...

Tak si uveďme zopár príkladov. V materiáloch z rokovania Stálej konferencie slovenskej inteligencie v novembri 1996, ktoré obsiahlym prejavom pozdravil premiér Mečiar, sa napríklad dalo dočítať, že logo EÚ, symbol 12 hviezdičiek, je „symbolom budúcej antikresťanskej ríše“, že Slovensko je vystavené mocenskému nátlaku USA a „jedinými víťazmi našej integrácie budú tí, ktorí cez análny otvor vlezú Západu čo najhlbšie, k väčším kúskom nestrávenej potravy“. Napokon, premiér Mečiar už v novembri 1995 vo vystúpení na medzinárodnej konferencii v Berlíne prirovnal postup EÚ k rozhodovaniu „o nás bez nás“ v rokoch 1938, 1939 a 1968. A v októbri 1996 poslanec HZDS Roman Hofbauer interpretoval západnú kritiku takto: „Všetci nám radia ako chumajom, poučujú nás ako hlupákov, školia ako analfabetov, súdia ako recidivistov, karhajú ako delikventov, ukladajú nám úlohy ako retardovaným, strašia nás a vyhrážajú sa nám ako kriminálnym zločincom.“ V auguste 1997 dokonca podpredseda HZDS Augustín Marián Húska písal o tom, že „Západ sa stáva hlavnou doménou novopohanstva... Proti emancipačnému úsiliu Slovákov sú mobilizované všetky dostupné nástroje ovplyvňovania ľudskej mysle... Slovensko musí čeliť vlne bývalých uzurpátorov, ktorí hľadajú spojenectvo s dominátormi Európskej únie... Vyprázdnený pojem kozmopolitizmus alebo europeizmus odmietame. Je to v podstate pokus o kultúrnu dezintegráciu, pokus o vymazanie slovenskej identity.“ Dá sa povedať, že protiamerická rétorika sa v tom čase mentálne priblížila rétorike Castrovej Kuby: v časti politického spektra sa usídlil paranoidný svetonázor, ktorý za každý domáci nedostatok viní Spojené štáty.

A čo sa teda pred voľbami v roku 1998 u nás odohralo, že značná časť Slovenska podobné nezmysly konečne odmietla?

Pred voľbami v deväťdesiatom ôsmom sa na Slovensku odohrala kultúrna zmena. Tradičná občianska pasivita ustúpila do pozadia, do pripravovaných volieb razantne vstúpili občania. Do kampane, ktorá sa pod názvom OK ‘98 (Občianska kampaň ‘98) formovala od januára 1998, sa zapojili desiatky mimovládnych neziskových organizácií a stovky dobrovoľníkov. Krajinu zaplavili vzdelávacie projekty, kultúrne akcie, pochody, koncerty, publikácie, filmy, videoklipy, diskusné fóra s kandidátmi, stretnutia s občanmi. To všetko pomohlo dospieť k unikátnemu výsledku: k vysokej volebnej účasti občanov (84,4 percent z oprávnených voličov), ako aj k zvýšenej účasti prvovoličov. A tak sa proti „karpatskej demokracii“ postavila aliancia opozičných politických strán, občianskych organizácií, nezávislých médií, odborov i časti cirkvi a krajina sa vymanila z obruče rozpínajúceho sa autoritárstva.

Slovensko vtedy v skutočnosti zažilo katarziu, ktorá nás ako demokratické spoločenstvo posilnila a obohatila.

Mečiarovské spôsoby vnímal Západ právom ako niečo škodlivé a neprijateľné. Pomáhal nám vrátiť sa takpovediac do civilizácie? Čo pre nás konkrétne robili ľudia ako Madeleine Albright?

V auguste 1994, keď Mečiara na čele vlády vystriedal Jozef Moravčík a Slovensko sa na čas vrátilo na dráhu demokratických reforiem, reprezentovala Spojené štáty na oslavách 50. výročia Slovenského národného povstania. Až potom prišiel rok 1997, keď Slovensko v reakcii na Mečiarove nedemokratické praktiky pani Albright nazvala „čiernou dierou Európy“. Ako v roku 2002 pri návšteve Bratislavy vysvetľovala, jej kritika bola zameraná výlučne na predsedu vtedajšej vlády, nie na celú krajinu. Hovorila: „V skutočnosti som použila taký ostrý jazyk preto, lebo mi na Slovensku záležalo, verila som, že patrí na Západ.“

Keďže bolo akurát desiate výročie Nežnej revolúcie, na výstave v Umeleckej besede venovanej spomienke na November 89 sa stretla aj s dvadsiatimi lídrami Verejnosti proti násiliu a študentského hnutia. Už vtedy hovorila, že jej rodným jazykom je síce čeština, ale vyrastala ako „Čechoslováčka“ a na Slovensku sa cíti, ako keby „prichádzala domov“.

„Nebudem vám hovoriť, aby ste boli trpezliví, pretože si nie som istá, že trpezlivosť je vždy cnosťou,“ prihovorila sa 22. novembra 1999 študentom v preplnenej aule Univerzity Komenského. „Ak by Američania boli vždy trpezliví, možno by sme nikdy neboli mali hnutie za občianske práva. A ak by Slováci boli pred desiatimi rokmi trpezliví, vaša univerzita by ešte stále mala katedru marxizmu-leninizmu. Nebudem vám hovoriť, aby ste boli spokojní, pretože ešte máte pred sebou veľa práce. Ale musím vám povedať, že nie ste osamotení. Som hrdá, že Amerika sa ujala vedenia a spolu s európskymi partnermi pomáha národom v strednej Európe integrovať sa do spoločenstva slobody, ktoré ste v duchu nikdy neopustili.“

A Madeleine Albright nebola jediná, kto nám podal pomocnú ruku...

Vytrvalo nám pomáhal Václav Havel, ktorý hovoril, že Západ má zodpovednosť za to, aby pomohol týmto štátom začleniť sa do euroatlantických štruktúr. Spočiatku to nebolo také jasné, skôr prevládal starší, tzv. realistický názor na zóny vplyvu – toto je zóna postsovietskeho vplyvu, ktorej sa nebudeme zásadnejšie dotýkať. Ale postupne sa Amerika posunula k tomu, že by mala týmto krajinám principiálne pomôcť, čo sa potom premenilo aj na americký súhlas s rozširovaním NATO. To pokračovalo a napĺňalo sa aj za prezidenta Georga W. Busha. Vplyvných spojencov sme našli aj v politikoch s koreňmi siahajúcimi do nášho susedstva: v poľsko-americkom politológovi Zbigniewovi Brzezińskom a maďarsko-americkom kongresmanovi Tomovi Lantosovi. Symbolizovali generáciu, ktorá bojovala s nacizmom i komunizmom, a boli ostrými kritikmi všetkých autokratov. Aj oni na prelome storočí starostlivo sledovali dianie na Slovensku a aktívne nás podporovali v „dobiehaní zameškaného“, v demokratizačnom úsilí i v snažení o členstvo v NATO.

Vtedy teda Slováci pochopili svoje záujmy. Zjavne máme v dejinách také okamihy – vzopätia – keď akoby pochopíme, že toto a toto je v našom bytostnom záujme. V čom teda podľa vás spočíva dlhodobý záujem Slovenskej republiky?

Dlhodobý záujem Slovenska, bezpečnostný, ekonomický, kultúrny, civilizačný, je byť súčasťou spoločenstva, ktoré vyznáva určité základné princípy Západu, či už je to zastupiteľská demokracia, deľba moci, slobodné a férové voľby, dodržiavanie právneho štátu, úcta k ľudským právam a rešpekt k menšinám.

Okrem tých spomínaných základných princípov predstavuje Západ spoločnosť, ktorá je schopná sebakorekcie. Ak sa urobí chyba alebo keď sa zistí, že niečo nefunguje, existujú nástroje, ktoré umožnia, aby sa to napravilo. Slovensko posledné dva roky zažívalo šok, že niektorí vysokí predstavitelia začínali byť stíhaní, prípadne aj odsúdení – ale keď sa pozrieme napríklad na Francúzsko, tam aj niektorí bývalí prezidenti či premiéri stáli pred súdom, keďže sa zistilo, že sa nesprávali, ako mali. V Česku skončil vo väzení bývalý hejtman David Rath. Na Slovensku bolo donedávna niečo také nemysliteľné. Vasil Biľak namiesto toho, aby bol súdený za podpísanie zradcovského listu v roku 1968, si naďalej užíval svoju vilu. Keď mu obliali pomník červenou farbou, tak boli súdení títo umelci, a nie Biľak. Máme dlhú tradíciu tolerovania zločinu, pričom výkon spravodlivosti je slabý.

A keď na to niekto povie, že aj Západ robí chyby? Lebo také argumenty nemožno nepočuť...

To som aj chcel spomenúť. Áno, aj Západ má za sebou príšerné obdobie vojen, kolonizácie, vyvražďovania. Odčiniť sa to nedá, ale dôležitá je schopnosť kriticky sa vyrovnať s krivdami a zločinmi z minulosti. Kanaďania sa dnes ospravedlňujú pôvodným etnickým obyvateľom, Američania Japoncom, ktorých internovali v koncentračných táboroch, Nemci toho tiež urobili veľa. Mnohé z týchto krokov prichádzajú až dodatočne, takže nemôžeme hovoriť, že Západ za posledné tri storočia nerobil množstvo chýb. Hovorím však o neskoršom období, keď sa tvoril takzvaný západný kánon. Ten hovorí o schopnosti sebakorekcie, o rešpektovaní kľúčovej slobody jednotlivca, jej ochrany a zveľaďovaní takého štátu, ktorý to dokáže zabezpečiť. Pravda, na takéto veci sú potrebné isté nástroje. Svoj hlas musí mať občianska spoločnosť a potrebná je aj istá úroveň verejnej debaty, ktorá si vyžaduje slobodné médiá a vzdelaných ľudí. Nehovorím, že ich musí byť 90 percent, ale treba kritickú masu, ktorá do takejto rozpravy vstupuje. Sú to tí, ktorí sú k tomu vedení od detstva. Správa vecí verejných potrebuje slobodu bádania, inštitúcií, univerzity a slobodné médiá.

Prečo tak slabo chápeme, čo je náš vlastný životný záujem? Nemá to niečo s tým, ako sa na školách vyučujú napríklad dejiny 20. storočia?

Žiaľ, na Slovensku v spoločenskom vedomí panuje značný prezentizmus, zameranie na súčasnosť, a to vidieť napríklad v porovnaní s Českom, Poľskom či Rakúskom, kde si dejiny väčšmi pripomínajú. Aj u nás sú však rôzne programy, ktoré tomu pomáhajú. Napríklad projekt Školy za demokraciu, ktorý vedie Centrum komunitného organizovania a zameriava sa na deradikalizáciu a redukovanie predsudkov u mladých. Cez workshopy na školách v oblasti občianskej a etickej náuky či dejepisu má za cieľ rozvíjať kritické myslenie a kompetencie v oblasti ľudských práv zdôrazňujúc hodnoty slobody, rovnosti a demokracie. Lebo ono nestačí iba učiť sa fakty. Treba sa učiť porozumieť faktom v širšom kontexte. Porozumieť príbehom, osudom jednotlivcov, rodín, komunít. A porozumieť kľúčovým príčinám diania, napríklad v prípade holokaustu dehumanizačnému naratívu, od ktorého sa dá odvodiť všetko, od vyhladzovacích táborov včera až po označovanie ľudí za „parazitov“ a čokoľvek ďalšie dnes...

Nie je asi jednoduché to vysvetliť tak, aby ľudia pochopili, zažili ste niekedy, že sa to podarilo? Že niekto sa dozvedel kľúčové fakty a zmenil názor?

Áno, mám tú skúsenosť. Keď som na Trnavskej univerzite na katedre politológie mal kurz o mimovládkach, tak som študentov pozval do Bratislavy do Nadácie Milana Šimečku a premietol som im úryvky z výpovedí ľudí, ktorí prežili holokaust. To bol projekt orálnej histórie, písal sa rok 1997, vtedy sa o tom všetkom ešte veľmi nehovorilo. Študenti boli šokovaní, pomohlo im to však mnohé pochopiť. Alebo som na podnet výtvarníka Daniela Fischera viedol na VŠVU kurz o pamäti, prizývali sme si doň aj hostí. Bol medzi nimi aj spisovateľ Kornel Földvári, ktorý namiesto regulárnej vojenskej služby musel tri roky pracovať v pomocných technických práporoch určených pre nespoľahlivých občanov. Monika Vrzgulová hovorila o osudoch živnostníkov v Trenčíne v rokoch 1918 – 1948, psychiater Jozef Hašto, ktorý liečil Hedvigu Malinovú, rozprával o šokoch a strate pamäti. Keď je záujem, urobiť sa dá veľa.

Je možno ľahšie pracovať so študentmi, ale kde, pri čom si môžu dospelí voliči uvedomiť, čo sú hodnoty, čo sú záujmy krajiny?

Tu môže pomôcť umenie – divadlá, filmy, televízne seriály. Napríklad monodráma Tiso pripravená Rastislavom Ballekom. Tri hry Viliama Klimáčka: Dr. Gustáv Husák – väzeň prezidentov, prezident väzňov; Komunizmus; Holokaust, s podtitulom „Príbeh, na ktorý by Slovensko najradšej zabudlo“. „Klasikou“, ktorú by naozaj mal vidieť každý, je oscarové dielo Obchod na korze. Filmy Učiteľka, Občiansky preukaz či Film Juraja Nvotu Eštébák sú z obdobia pookupačnej normalizácie, keď panujúca moc valcovala svoje obete. A, samozrejme, film Horiaci ker Agnieszky Holland o Janovi Palachovi. Ale aj televízny seriál Dunaj, ktorý otvára aj temné kapitoly našich dejín počas vojnového Slovenského štátu.

Prebieha hybridná vojna – máte pocit, že sa v nej dostatočne bránime? Aj to je predsa náš najvlastnejší záujem, nenechať sa pohltiť putinskými lžami...

Tu vás nepoteším. Ak sa oprieme o znalca v tejto oblasti, riaditeľa Centra boja proti hybridným hrozbám na Ministerstve vnútra SR Daniela Mila, dozvieme sa, že na expertnej, odbornej úrovni existuje povedomie o tom, že Slovensko je naozaj „pod paľbou“ proruských naratívov a aktérov. Centrum boja proti hybridným hrozbám vypracovalo „najrobustnejšiu analýzu“, aká sa na Slovensku urobila – „126 odporúčaní, 11 spolupracujúcich subjektov a 21 kapitol s veľmi konkrétnym pomenovaním zraniteľností a konkrétnymi návrhmi opatrení“. Čo však podľa jeho názoru úplne nefunguje, je prenesenie tých opatrení do praxe. „Ak Slovensko ako samostatný nezávislý štát chce byť súčasťou medzinárodných štruktúr typu EÚ a NATO, tak by si malo vedieť ten svoj domáci priestor ochrániť a ustrážiť pred takýmto zasahovaním zvonka – najmä zo strany Ruskej federácie a s ňou spojených aktérov – a to teda zatiaľ v plnej miere, bohužiaľ, nevidím.“

Neurobili sme skoro nič?

V určitom období sa štát dokázal zmobilizovať a urobil určité kroky, totiž zablokoval štyri dezinformačné weby (Hlavné správy, Armádny magazín, Hlavný denník, InfoVojna), ale, ako hovorí Milo, „potom z rôznych dôvodov – myslím si, že primárne vnútropolitických – došlo k oslabeniu tých krokov.“

Teraz bol pred súdom prípad Garbár – Slovák, vyzvedač v prospech Ruska. Dostal iba peňažný trest, čo bolo samo osebe smiešne, ale ešte aj ten mu sudca zrušil – vraj na to Garbár nemá prostriedky. Čo je toto za zvláštny odkaz? Že špehovať pre Rusov sa u nás oplatí? Že byť zradcom národa sa oplatí?

Že o štát, o jeho dobro, pokoj a bezpečnosť sa nedokážu postarať náležité štátne inštitúcie. Je to hanebné: systémy sú zle nastavené, nevedia nás ochrániť.

Ako to urobiť, aby sme nezlomili palicu nad záujmami štátu, ktorý je náš? Či ho nevieme považovať za svoj? A čo urobiť, aby sme ho za svoj začali považovať?

Znie to ako klišé: musíme na tom pracovať. Prezident Masaryk povedal Karlovi Čapkovi v Hovoroch s TGM: „Demokracie má být živější a čipernější než starý režim. Prakticky nám to ukládá, abychom se měli víc k světu, víc myslili, víc dokázali než ti druzí: každý uvědomělý Čech a Slovák musí udělat třikrát tolik, co členové národů velikých a výhodněji položených. Máme-li se ctí obstát, musíme všechno své úsilí politické a kulturní pořádně zintenzívnit.“