Zdroj: Sme, 19. 11. 2009

Princíp nebáť sa a nekradnúť pre mnohých ostáva stále cudzí.

Nebyť novembra '89, mohli by sme na Slovensku iba snívať sen o nezávislom výskume verejnej mienky. Nedávny prieskum, z ktorého vychádzajú moje úvahy, spolu s kolegami z agentúry FOCUS a Inštitútu pre verejné otázky ponúkame tak trochu ako darček k jubileu.

Nežná revolúcia sa zapísala do pamäti väčšiny občanov (57 percent) ako jedna z najpozitívnejších udalostí novodobých slovenských dejín. Keď však utíchlo štrnganie kľúčmi, namiesto „vykolíkovaného" života za socializmu sa vynorilo množstvo neistôt, nových príležitostí, ale aj bariér.

Rozporuplná bilancia zmien

Život, aký sa vyformoval najmä pod vplyvom prechodu na trhovú ekonomiku, privítala spočiatku pozitívne iba menšia časť občanov. Trvalo približne 15 rokov, kým sa ich hodnotenie naklonilo v prospech novej éry. Dnes už prevažujú na Slovensku - podobne ako v Česku a Poľsku - ľudia, ktorí by terajšiu dobu za tú minulú nevymenili.

Keď respondenti nášho prieskumu porovnávali vlastnú situáciu so životom podobných ľudí pred rokom 1989, väčšina oceňovala, že majú viac možností študovať, pracovať či cestovať do zahraničia (78 %), slobodnejší prístup k informáciám (70 %), väčšiu možnosť vyjadriť svoj názor (63 %) a slobodne sa zúčastňovať na verejnom živote (62 %). Naopak, ako najväčšie mínus dneška ľudia vnímajú nedostatočné či neisté pracovné príležitosti: až 61 percent respondentov ich vidí ako horšie než pred 20 rokmi. To však neznamená, že by väčšina ľudí pokladala za horšiu aj svoju životnú úroveň; takých je dnes medzi nami už iba necelá tretina (32 %).

Impulzom na kritické zamyslenie by malo byť zistenie, že iba necelá tretina ľudí (31 %) na Slovensku dnes verí, že na základe poctivej práce majú väčšiu šancu získať slušné spoločenské postavenie než pred rokom 1989. Namiesto niekdajšieho podmieňovania spoločenského vzostupu komunistickou legitimáciou či správnym triednym pôvodom dnes ľudia vidia pred sebou nové bariéry.

Kapitulácia pred korupciou a klientelizmom?

V ešte tmavších farbách ľudia vidia dodržiavanie práva občanov na rovnosť pred zákonom. Len štvrtina (26 %) má pocit, že sú na tom lepšie ako ich predchodcovia pred rokom 1989. V tomto čísle sa odzrkadľuje nielen nízka dôvera občanov v naše súdnictvo, ale aj ich presvedčenie o rozbujnení klientelizmu a korupcie na všetkých úrovniach verejného života. Navyše, výrazná väčšina ľudí dnes registruje takéto správanie aj na najvyšších miestach, pričom vníma aj to, že voči páchateľom sa nevyvodzuje primeraná zodpovednosť. Tým sa v spoločnosti „udáva sa tón": negatívny kód správania preniká zhora do širšieho prostredia, čo podlamuje dôveru v spoločnosti. Jednotlivci či organizácie presadzujúce čestnosť a čistotu vo verejnom živote predstavujú ešte vždy ojedinelé výnimky.

Dvadsiate výročie novembra 1989 teda zastihlo slovenskú spoločnosť v štádiu problematickej „konsolidácie": akoby sa opäť usadzovali vzorce správania riadiace sa staronovou gnómou „kto nekradne (zo štátneho, z verejného, Európskych fondov), okráda svoju rodinu (či politickú stranu)". Masarykovský princíp „nebáť sa a nekradnúť" ostáva pre mnohých ľudí privysoko nastavenou latkou, ktorú neradno preskakovať.

Zdráhanie prijať spoluzodpovednosť

Iba dve pätiny (39 %) si myslia, že môžu väčšmi ovplyvňovať politické rozhodovanie než pred rokom 1989. Ich pohľad na politiku a politikov je paušálne kritický až štítivý. Žiaľ, takýto postoj v nich nevyvoláva zvýšené úsilie vynútiť si možnosť spolurozhodovania, ale naopak, rastúcu ľahostajnosť a nezáujem aktívne zasahovať do verejného života. Dodajme však, že aktívne občianstvo nestačí delegovať iba na niekoľko mimovládnych organizácií.

Prieskumy ukazujú, že ľudia registrujú mnohoraké prejavy diskriminácie na trhu práce a v ďalších sférach verejného života. Po dvadsiatich rokoch slobody sa však neveľmi zvýšila ich schopnosť - ako zamestnancov, klientov, spotrebiteľov, obyvateľov - efektívne sa proti nim brániť.

Po roku 2006 sa vynorili viaceré prípady ohýbania chrbta pred svojvôľou a nátlakom niektorých vládnych politikov - dokonca aj v takých vysoko kvalifikovaných prostrediach, ako je akademická alebo sudcovská komunita. To je alarmujúce svedectvo o období, keď politické riziko správania sa v súlade s normami profesionálnej a občianskej etiky je neporovnateľne nižšie ako za komunizmu.

Skúsenosť s dvadsiatimi rokmi slobody nás teda stavia pred poznanie, že problémom sme vlastne čoraz väčšmi my občania. Preto sa aj na nás vzťahuje varovanie Václava Havla, ktorý diskusiu s pražskými študentmi o rizikách úpadku demokracie zakončil fučíkovským „Lidé, bděte."

Zora Bútorová