Z estetických dôvodov uprednostňujem eleganciu nie veľmi preplnených obálok publikácií a preto priznávam, že ma až tak nenadchol folklórne jánošíkovsky  motív na obálke Súhrnnej správy  2006. Hoci sa nakoniec svojim obsahom ukázala veľmi prorocká. Keď som pri prezentácii uvidela cestný valec zaplňujúci celú obálku Súhrnnej správy  2007 tak sa mi to ako nie veľmi marketingovo citlivej  zdalo až  polopatisticko-realistické. Ale keďže IVO tu je preto, aby oslovilo čo najširšiu zainteresovanú verejnosť a formovalo verejnú rozpravu, tak som to prijala ako spôsob účinne upútať pozornosť.

Reakcia premiéra Fica však aj mňa – zažijúc v roku 1995 podráždenú reakciu vtedajšieho premiéra  Mečiara formou trestného podania za moju esej  ilustrovanú len obrázkom rozheganého voza –  predsa len zaskočila.  Ani nie tým, že ho to podráždilo, ale až   kontra produktívnou osobnou útočnosťou, aká v prípade premiéra  demokratického štátu  snáď nemá obdobu.[1]  Zároveň uznávam, že  lepší PR si nová publikácia ani nemohla priať. Nielen z hľadiska predajnosti. Predpokladám, že zvedavosť vyvolaná takou pozornosťou šéfa exekutívy SR posilní aj  čítanosť Správy v dobe, keď síce knihy publikujeme, kupujeme, ale čítame sa navzájom stále menej.  Prípadne aj niečo prečítame, ale  v zrýchlenom tempe práce a žitia niet času na spätnú väzbu. Treba začať od seba a tak sa o jednu pokúsim.

Pre tých, čo ešte túto hrubú a na informácie opäť bohatú publikáciu v ruke nemali aspoň  zhrňujúca charakteristika tohtoročnej správy o stave spoločnosti na Slovensku trochu upravenými slovami jej editorov  M. Kollára, G. Mesežnikova a M. Bútoru. Ich ambíciou   ako aj 53 autorov Súhrnnej správy bolo diagnostikovať v 23 kapitolách aktuálny stav spoločnosti. Správa je už štandardne rozčlenená na   štyri tematické častí: Vnútorná politika, Zahraničná politika, Ekonomika a Spoločnosť.  Autori publikácie konštatujú zjavný odklon od doteraz prevládajúcich trendov a stratégií, ku ktorému došlo v roku 2007 vo viacerých oblastiach verejného života. Upozorňujú najmä na etatistické zameranie súčasnej vládnej politiky, na jej prílišný technokratizmus, revíziu reformných prístupov, posilnenie centralistických prvkov, paternalistické zdôvodnenie uskutočňovaných sociálno-ekonomických opatrení, na zmenu akcentov v zahraničnej politike, etnizáciu politického a širšieho verejného diskurzu. Paradoxne, všetky spomínané javy sprevádzal pokračujúci proces vrastania SR do integračných štruktúr zjednotenej Európy, stelesnený v roku 2007 vstupom do schengenského priestoru a prípravou na zavedenie eura, ktoré by nebolo možné bez doterajšieho sľubného ekonomického vývoja.

Aj tohotoročná správa je dielom širokého kolektívu autorov, ktorí sú pozývaní k spolupráci predovšetkým na báze svojej expertnosti pre danú oblasť bez ohľadu na osobné politické orientácie. Navyše editori si zaslúžia ocenenie, že dávajú príležitosť vždy aj menej známym autorom a tak spolupráca na tejto správe je aj spôsobom iniciácie do odbornej  komunity, ktorá sa aj vďaka takejto spolupráci sľubne rozrastá a mladne.  Vzniká tak aj plodné neformálne poprepájanie ľudí z rôznych pracovísk - od nezávislých inštitútov, think tank-ov až po akademické – ako základ pre spoluprácu na aj na iných projektoch.

Osobne postrádajúc  schopnosť  trpezlivo zbierať údaje a monitorovať každodennú politiku  viem,  že pre  formuláciu zovšeobecnejúcich hodnotení o Slovensku a jeho pozíciu v porovnaní s inými krajinami niet cennejšieho zdroja dát nahustených do jednej hrubej publikácie a zanedlho aj do podstatne tenšieho CD-čka. Zostáva si len povzdychnúť, že podobnú správu nevydávajú aj v ďalších krajinách V4.

Zopár myšlienok  inšpirovaných čítaním vybraných kapitol. Súhlasím s názorom editorov, že táto správa je základom pre vytvorenie „hlbšieho a celostnejšieho pohľadu“  u politických stratégov, analytikov a poradcov.  Obzvlášť  odporúčam tým z analytikov čo pri oslovení médiami bleskovo formulujú stanoviská k rozmanitým otázkam domácej politiky, aby si s epistemickou pokorou  prečítali  aspoň niektoré kapitoly novej Správy a lepšie  spoznali  normatívnu štruktúru spoločnosti či rozloženie postojov podľa socio-demografických znakov,  skôr ako budú vynášať súdy o aktuálnom dianí či komentovať výstupy politických aktérov.

Napriek tomu, že za výstupy politiky majú vždy najväčšiu zodpovednosť držitelia exekutívnej a legislatívnej moci tak v komentovaní domácej politiky v médiach dominuje  téma nízkej voličskej podpory pre opozičné strany, neúčinnosť  ich pôsobenia, defenzívnosť, pasivita, atď.

Paradoxne, menej  pozornosti  sa  venuje  otázke, prečo vládna koalícia – ktorej sa v Súhrnnej správe pripisuje silnejšie zakorenenie „partokraticko-klientelistických praktík“ (s.45) a zmenšovanie transparentnosti v spravovaní verejných financií má  stále vysokú dôveru  voličov.  Vysvetľovať túto podporu vládnych strán a najmä tej najsilnejšej , pasivitou opozície či jej tzv. nejednotným pôsobením je len vyjadrením osobných dojmov a nie empiricky zdôvodneným vysvetlením. Taktiež autorom klišé  o  “klesajúcich preferenciách“ opozičných strán odporúčam, aby si pozreli tabuľku vývoja preferencií (s. 254), a potom sa k tomu vyjadrovali.    Už tradične v kvalitne spracovanej kapitole o verejnej mienke (Bútorová - Gyarfášová) dávam tiež do pozornosti zistenia o tom, čo najviac oslovuje voličov – za rok 2007 to boli predovšetkým „realizované či avizované zmeny v zdravotníctve s dosahom na peňaženku pacienta“ (s. 243)  Kým to, čo je skôr agendou opozičných strán – klientelizmus, a rodinkárstvo, zneužívanie právomoci verejného činiteľa zaujalo 2% respondentov .

Čo môže robiť opozícia v situácii, keď sa v SS 2007 v kapitole o ekonomickom vývoji dočítame, že napriek pokusu súčasnej vlády o demontáž niektorých reformných opatrení predchádzajúcej vlády  v oblasti daňovej, v zdravotníctve či dôchodkovom systéme nedošlo vo vývoji ekonomiky k výraznému zlomu, skôr sa posilnili pozitívne tendencie z rokov 2005-2006.(s. 398) a dosiahol sa „nielen silný, ale aj zdravý rast sprevádzaný prijateľnou mierou stability (ustupujúci deficit bežného účtu platobnej bilancie, ustupujúci deficit verejných financií, zníženie miery inflácie, ústup nezamestnanosti)“ (416). Vzhľadom na opatrenia, ktoré súvisia s finálnou fázou príprav na euro v roku 2008 sa očakáva „ďalší mierny ústup inflácie a tak aj pokračovanie významného rastu reálnej mzdy“. Takto dobre rozbehnutú ekonomiku neprebrala ani jedna z vlád, ktoré Slovensko malo. V čase vytvárania priaznivých podmienok pre ekonomický vývoj sa aktéri reforiem stali pre väčšinu obyvateľstva nedôveryhodní a  odmietanými ľuďmi, ktorí bezprostredne znášali sociálne náklady. Keď prišli sociálne zisky, tak opäť väčšina  kognitívne ani afektívne nepripustí, že  to je výsledok toľko odsudzovaných reforiem a ich aktérov. Pripomína to kultúrne rozšírený sklon  neodpúšťať tým , ktorí nás prichytia pri neférovom konaní.

Celkový nárast spokojnosti  so smerovaním Slovenska a jej ekonomickým vývinom v roku 2007 – ukazuje, že verejnosť nakoniec výsledky tých väčšinovo odmietaných socio-ekonomických reforiem  predchádzajúcej vlády akceptuje. Akurát o 1% viac respondentov pripisuje ekonomickú úspešnosť súčasnému premiérovi (25/24 %) Ficovi. V kontraste s „hlasom ľudu“  experti  pripisujú rekordne rýchly rast HDP na Slovensku  výsledkom práce oboch Dzurindových vlád, tej prvej pripísali  20%, ale najmä príspevok tej druhej, bol ohodnotený na 42%. Najväčší význam z opatrení prijatých predošlou vládou má daňová reforma (21%) a reforma trhu práce (10%). Príspevok vlády Roberta Fica k súčasnému rastu je podľa tohto prieskumu 2%. Kladný vplyv má najmä súčasné manažovanie vstupu Slovenska do eurozóny (3%), vláda však na druhej strane spomalila hospodársky rast úpravami daňovej reformy, zrušením poplatkov v zdravotníctve a zneisťovaním podnikateľov (-1%).[2] Teda zásluhy Fica sú  najmä v tom, že nerealizoval zatiaľ všetky tie zásadné kroky, ktoré voličom sľuboval a preto aj voľby vyhral. Pripúšťam že neplniť sľuby je v tomto prípade pre krajinu tá lepšia z alternatív.  Čo v takejto ekonomicky priaznivej situácii reálne môžu robiť opoziční politici?  Ak by v nadbiehaní preferenciám voličov chceli konkurovať  vládnym stranám, tak je dobré sa pozrieť do susedného Maďarska kam takéto uchádzanie sa o voličské hlasy krajinu zaviedlo. K ekonomickej stagnácii a vysokej  nespokojnosti práve tých voličov, ktorým dlhodobo strany z ľava aj prava nadbiehali. Úsilie zabrániť poškodeniu toho priaznivého prostredia, poukazovanie na škodlivé strednodobé dôsledky voliči opäť neradi počujú. Odborníka, ktorý nezdieľa mýtus racionality voliča to však neprekvapí.

Iste sú témy, na ktorých možno bodovať – zaostávanie vo vymožiteľnosti  práva a zlý  stav súdnictva, ako stále vysokú úroveň korupcie. Empirické zistenia nám tiež dokazuje že voliči opozičných strán sú na to významne citlivejší ako voliči strán koaličných. Ale  problémy súdnictva a právneho štátu ako najzávažnejšie považuje len 6% respondentov (s. 241), hoci autori tejto Správy ako aj medzinárodné ratingové inštitúcie to spoločne považujú za najproblematickejšiu záležitosť na Slovensku.

Pri čítaní  kapitoly o právnom štáte ma zaujal všeobecnejší problém ako posudzovať stav právneho štátu a trendy v jeho vývoji. Po úvodnom konštatovaní jej autorov, že druhý rok vládnutia koalície Smer-SD, SNS a ĽS- HZDS „bol poznamenaný výrazným vzdialením sa od zásad právneho štátu“  a oslabením právnych istôt a dôvery občanov k právu je analýza vývoja v oblasti právneho štátu zhrnutá slovami , „že sa základy právneho štátu v dôsledku výkonu politiky v podaní vládnej koalície začali otriasať.(s.141) Vzhľadom na pokus presadenie „náhubkového tlačového zákona“ nakoniec predpovedajú „pritvrdenie sporov o podstatu a ochranu demokratického právneho štátu“. Ak porovnáme toto hodnotenie z minulými rokmi – tak sa tu otvára problém ako „pomerať“ stav  povedzme  posledného úplného roku Dzurindovej vlády 2005 s týmto posledným rokom. Vtedy sa ten stav hodnotil veľmi kriticky  - čo napr. M.Kolár v reakcii na Ficov afektívny atak uvádza ako dôkaz  rovnakého metra  autorov Súhrnných správ na všetky exekutívy. „Z právneho štátu sa v mocenskej praxi stáva obťažujúca floskula, v normotvorbe sa zakorenili nešváry improvizácie a súdnictvo, napriek všetkému úsiliu, zostáva skôr jednou z výziev na ďalší pokrok než výkladnou skriňou krajiny. Známa sentencia hovorí, že po boji sú jazvy vždy ozdobou. Mnohé z jaziev, ktoré na tvári verejného priestoru zanechá pôsobenie súčasnej garnitúry, by však ako ozdobu dokázal vnímať azda iba Machiavelli. Na krásu teda táto moc určite nezomrie, nech už v poslednom roku tohto volebného obdobia zvolí akýkoľvek make-up.“

Súhlasím – je to dôkaz o kritičnosti  voči každej  exekutíve, bez ohľadu na jej pravo-ľavé zafarbenie. Otázny  však zostáva  ten „rovnaký meter“ . Ide tu o všeobecnejší problém súmerateľnosti javov, ktoré nie je ľahké kvantifikovať a vytrhnutím z kontextu dochádza aj k porovnaniu „hrušiek s jablkami“. Aj tak si však myslím, že menej metaforický jazyk by prospel objektívnejšiemu  posúdeniu trendov v oblasti právneho štátu.  Nasledovania hodným príkladom v tomto smere  je úsilie posunúť posudzovanie miery korupcie od merania indexu vnímania korupcie aj  k indexom transparentnosti verejných zakázok  a indexu politickej patronáže , ktoré sú spracované na základe „tvrdých“ dát v kap. „Transparentnosť a korupcia“, (Sičáková-Beblavá).  Záverom chcem zdôrazniť, že pozornosť by si zaslúžili aj ďalšie časti Správy, dôvodom že sa tak nestalo je  nutnosť selekcie. Jej optika je daná subjektívne - mojim odborným záujmom. Nemá teda nič spoločne s kvalitou nespomenutých, hoci pre monitorovanie vývinu spoločnosti a politiky významných kapitol.

Vracajúc sa oblúkom k téme obálky, predstavujem si, že zdravo sebavedomý muž v kresle premiéra by mohol na obálku, ktorá ho nahnevala reagovať aj tvorivo: „Veď počkajte „Iváci“ bude ten „valec“ tentoraz len prípad sebalikvidujúcej predikcie, a tú budúcoročnú obálku zaplníte obyvateľmi Slovenska radostne mávajúcimi eurami v ruke!“ Nereálne očakávať niečo také od spomínaného politika? Prečo by však aj sociálni vedci nemohli občas snívať, že mocný politický aktér im „na truc“ prekazí predikciu? 


Prof. Soňa Szomolányi: M. Kollár, G.Mesežnikov, M. Bútora (eds). Slovensko 2007 –  Súhrnná správa o stave spoločnosti. (Bratislava: Inštitút pre verejné otázky, 2008), Vyšlo: International Issues & Slovak Foreign Policy Affairs Vol. XVII, No. 1/2008.



[1] Pre neinformovaných aspoň jeden citát z reakcie R. Fica : "Nemôžu vydávať nejaké knižočky, kde na prvú stranu dajú valec a na zadnú stranu diaľnice a povedia, že rok 2007 bol rokom tyranie väčšiny. Aká tyrania väčšiny? Ako si to vôbec niekto môže dovoliť použiť na adresu vlády, ktorá vznikla legitímne?" (mimoriadna tlačová beseda premiéra,  20.2.2008)

[2] Rýchly prieskum INEKO: Súčasný hospodársky rast je najmä výsledkom práce druhej Dzurindovej vlády. www.ineko.sk , 16. marca 2007